Krajina po zime ožíva konečne i u nás v horách. Apríl včera úradoval, občas hodil za hrsť snehových vločiek, potom zopár lúčov slnka, vločky a slnko, vločky a slnko, vločky a slnko – potmehúd jeden.
Stromy zelenejú síce ešte len sporadicky, listy sú stále v púčikoch, no v drobnej tráve vykukujú statočne fialky, pľúcniky v mnohorakých fialkavomodroružových odtieňoch, žlté veternice. A samozrejme aj zlatisté prvosienky. Slnko vytiahlo už aj púčiky „májov“ – smrekovcov opadavých. V detstve sme ich vždy na jar nosili domov so starým otcom vo veľkých kyticiach, milujem ich neskutočne nežne sladkastú vôňu, ktorá ma potom ráno vítala v obývačke…
Mám rada jar v horách. Na „dolniakoch“ všetko zelenie divoko a rýchlo, akosi príliš ľahko z môjho pohľadu. Slnko dýchne – a je to. Tu tá námaha zrodu jari vyvoláva vo mne akúsi väčšiu úctu k jej zázračnu, prvému podbeľu, šafránu, k sile Života.
A konečne som včera prvý raz od jesene šla „k partizánom“. Som človek hôr, dediny, prírody, nikdy by som sa necítila šťastná pri živote v meste. Neláka ma to. Keď som popoludní vykročila na prechádzku, slnko príjemne hrialo. Jeho lúče všetko zlátili. Obzerala som si cestou miesta, kde prírodu zasiahla neúprosná ruka človeka – vyrezané kusy lesa. Je to zvláštny pocit, keď dôverne známe miesta, s ktorými nás spája mnoho spomienok, zrazu nie sú.
Stalo sa to i čistinke, na ktorej som robievala s deťmi narodeninové oslavy, zmizli aj stoly a lavice pri ohnisku, kde Maroško tak rád sedával. Pred očami sa mi mihali spomienky. Všetko je to preč, zostala naširoko a doďaleka vysekaná planina, plná pňov, svedčiacich o rozsahu zmeny. Les zmizol, len sporadicky kde – tu v krajine zostal jeden strom. Pomaly bude potrebné premenovať Prednú Horu na Prednú hoľu, mizne čoraz viac stromov, bežalo mi hlavou.
Idylku narušilo i počasie. Už po pár desiatkach metrov sprevádzal moje kroky sneh. Sprvu drobný, nesmelo kde – tu poletoval nesený vetrom. Vločky tancovali v slnečných lúčoch. Nebudem klamať – štebot vtákov dnes zanikal v silnejúcom vetre, keď som kráčala „k partizánom“. Fotky? Ach, jaj, môj povievajúci šál mi vbiehal neposedne a tvrdohlavo do záberov. To už sa sypali z neba veľké snehové chumáče. Čo už, kráčala som ďalej známym smerom.
Kráľova hoľa a nízkotatranské hole spia v bielobielom návale snehu. Ale u nás to dnes popoludní zima vzdala tak náhle ako prišla. Dýchala ešte ťažkými bielymi vločkami, fúkala mi ich do vlasov a do tváre, keď som si ľahla do lístia „u partizánov“, no náhle sa husté biele oblaky pretrhli a zasvietilo slnko. Jeho hrejivé lúče objímali láskavo a mäkko, oblaky plynuli oblohou, ktorá zázračne zbelasela. Vietor jemne ševelil lístím – dokonca mi ponechal plamienok sviečok bezmála desať minút. Privieval mi ich sladkasto zelenojablkovú vôňu. Čas plynul…
Hovoríte, že pred chvíľou padali z oblohy husté biele chumáče snehu? Nie, neverím…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 17.4.2017