Prichádzalo ráno za ránom. Svitanie zakaždým presvetlilo breh ostrova. More šumelo svoju tichú monotónnu pieseň, nad jeho hladinu vylietali s hlasným krikom každé ráno čajky, vietor šíril doďaleka omamnú vôňu kvetov. Nebom plynuli do diaľky oblaky, trblietavo biele. V bielom piesku vedľa kameňa sa trblietalo opustené pierko modrého vtáka…
Veľký biely kameň za ním tajne nariekal. Vietor divo lietal ponad more, hľadajúc jeho stopy. Vlny hnané vetrom pobiehali v ústrety horizontu v nádeji, že modromodrého vtáka zahliadnu. Dni plynuli v kolobehu času…
Ibaže prišlo jedno ráno…
V to ráno…
Slnko zalialo zlatistými lúčmi breh ostrova ráno.
Modromodrý vták sedel na brehu mora.
Veď hej. Bývajú dni, ktoré sú úžasné – šumeli ticho vlny, tak ticho, že ich ševelenie takmer nebolo počuť… Vietor sa usadil v trse voňavých bylín a nežne, ľahučko hnal ich vôňu k modromodrému vtákovi. Biely kameň od radosti svietil tak bielobielo, až vyžaroval svetlo.
Modromodrý vták radostne rozprestrel krídla, vzlietol z morského brehu a a zosadol ku kameňu.
„Ach, pravdaže,“ povedal. „O tom to je celé, vrátiť sa domov znamená vrátiť sa k tomu, čo v nás vyvoláva sny. O tomto srdce sníva po celý čas.“
Potom dodal: „Sny sú malé skryté dvierka v našej duši. Ak ich požiadame o pomoc, vyjdú nám v ústrety a zavedú nás tam, kam patríme. V múdrych knihách je napísané, že všetci spriadame vesmír svojimi snami. Že niekedy snívame za seba a niekedy sníva prostredníctvom nás Vesmír samotný. Že to, čo nám v predstavách víri hlavou, je spôsob správneho výberu z možných budúcich udalostí. Ak ich necháme dostatočne dlho víriť a ponoríme sa do nich naplno, zreálnime ich.“
Ticho sedel, natriasal si pierka na slnku, nastavoval tvár vetru.
Potom náhle pokračoval: „Sny sú to najcennejšie v našom živote. Mali by sme sa k nim primknúť pevne, pretože ak od nás sny odídu, zostane prázdno. Sny dávajú nášmu životu krídla…“
Zapozeral sa do svetla žiariaceho z kameňa.
Ticho sa usmial. „Vždy keď snívame o návrate, vieme, že sa vrátime…“
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 18.4.2017