Kládla som si v duchu otázky, keď som sa predierala davmi ľudí v minulom týždni. Nie, nebola som na žiadnej demonštrácii. Šlo o davy v obchodoch.
Kladiem si otázky aj teraz, niečo pred polnocou, v mojej nočnej práci, ktorú som si dotiahla so sebou aj do Bratislavy. A tak zopár mojich postrehov z toho všetkého práve teraz v priebehu nočnej práce sem-tam doplním.
Môj blog o tom, čo je život, a čo je „akoby život“. Aj o tom, ako vznikajú mosty medzi ľuďmi.
„Akoby život“…
Predierala som sa davmi ľudí v minulom týždni. Obchodníci žiaria spokojnosťou, nepochybne. Ja pochybami, či ten bezbrehý konzum je práve to, čo by sme s veľkonočnými sviatkami mali prepájať. Je to veľmi významný kresťanský sviatok a pravdaže, tradičné jedlá veriacich a rituály s nimi spojené majú svoju historickú kresťanskú tradíciu.
Ale čo ostatní – môže nám nedostatok duchovna nahradiť hromada koláčov, či leštenie skriniek diavou? V štýle aspoň niečo tie sviatky majú do seba, inak by to bol len ďalší deň voľna? Svedomie utíšime umytými oknami, posedíme pred kopou šunky a koláčov, podaktorí aj dačo popijú (podaktorí i viac ako dačo). Spomínala som na Veľkú noc môjho detstva. Čo sa deje s týmto sviatkom dnes? A čo sa to deje s nami?
To mi pripomína, že najefektívnejšie zničíme všetko hodnotné v našich životoch konzumom. Nie, nie je to len o veľkonočne – konzum ničí naše životy, keď sedíme pri televízii či na sociálnych sieťach, namiesto toho aby sme sa zhovárali, keď každý bežíme kamsi „za svojimi záujmami“ namiesto toho aby sme trávili zmysluplne čas spolu v rodinách. Keď vymieňame lásku a vernosť za striedanie partnerov, a za iluzívne nekonečné hľadanie dokonalosti. Keď si ťaháme do života falošné hodnoty. Je toho veľa, čo je „akoby život“. Mosty nimi vo svojom živote búrame, namiesto aby sme ich stavali.
Mosty medzi ľuďmi…
Ach, hej, dám dva príbehy o živote – ako inak, moje koincidenčné. V stredu sa za mnou prišla poradiť mama s chlapčekom, ktorý si ma pred časom odtiahol za ruku z práce a chcel ma vziať so sebou (ten milý príbeh som vtedy spomenula aj v blogu). Jasné, autista, tí sú takí úprimní – ukážu vám, čo majú v srdci. Teraz ma úplne samozrejme chytil za ruku, odviedol ma k počítaču, sadol si mi na kolená a dal moju ruku na počítač (to je u nich časté, predmetové použitie ruky iného človeka – aj keď neexistuje typický prejav, autisti sú veľké individuality). Pravdaže, dali sme hudbu, autisti ju milujú. A s jeho mamou sme úprimne hovorili.
Vo štvrtok som zasa v Bratislave (kde opäť teraz som na pár dní v rámci výcviku) stretla už dospelého autistu, nastupoval do autobusu, ktorým som šla. Hneď som čítala jeho rituály úzkosti. Autistu rozoznám často na prvý pohľad (konečne som vďaka autistom pochopila, ako mi kedysi tvrdili drogovo závislí klienti, že oni prídu aj do cudzieho mesta a hneď „vidia – prečítajú, kto je ich“). Cestoval s jeho mamkou v buse, šedivou a unavenou. Sadla si ku mne, ako inak. Viete, čo som jej povedala, kým vystúpila? Že je úžasná a veľmi statočná mama. V unavenom pohľade sa jej rozžiarilo šťastné svetielko. Vystupovali zastávku predo mnou. Odo dverí sa ešte otočila, pozrela na mňa a zažiarila ešte raz tichým, vďačným úsmevom.
Presne viem, čo mamy autistov potrebujú počuť – a čo im nikto nehovorí…
Niekedy im to povedzte, ak ich stretnete, len tak… Nič vás to nestojí. Moc to potrebujú počuť.
Hej, mosty medzi ľuďmi sú veľká vec.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 22.4.2017