Deň sa lámal, prichádzala noc. Modromodrý vták smutne sedel na brehu ostrova a díval sa na biely kameň. Bol úplne skrehnutý, premočený morskými vlnami, ktoré bili o breh, aj vyčerpaný, pretože sa po celé hodiny márne snažil dostať ku kameňu späť. Bol so silami na konci, zatváral oči.
Náhle vietor ustal.
„Zastanem teraz“ povedal vietor. „No ty by si nemal zostať stáť. Môžeš si teraz sadnúť späť ku kameňu, ale chcem, aby si vedel, že ty nie si kameň. A aby si o tom uvažoval“
„Nepoznám iný život, ako s bielym kameňom. Tu som bol šťastný. Moje miesto je pri bielom kameni“ odpovedal modromodrý vták unavene.
„Si neprekonateľne tvrdohlavý, modromodrý vták“ zaburácal vietor. „Si tvrdohlavec tvrdohlavý. Spravíme to inak.“ Otočil svoju silu proti bielemu kameňu a privalil k nemu obrovskú morskú vlnu. Tá kameň nadniesla a vlny si ho podávali. Niesli ho opatrne, ako matka dieťa v náručí.
„Bez bieleho kameňa to už nie je môj domov“ šepkal modromodrý vták a chvel sa tichým potláčaným plačom.
„Budeme o tom hovoriť ráno, modromodrý vták, vráť sa na breh, no tak, poslúchni, vráť sa na breh“ zašumel vietor nežne.
„Nevládzem sa pohnúť v tejto chvíli“ povedal modromodrý vták s privretými očami. „Chcem iba spať, teraz už budem iba spať…“
„To nesmieš spraviť, vlny by ťa zmietli do mora. Vráť sa ihneď na pevný breh.“ Dvíhal vietor prísne hlas.
Modromodrý vták zaspával, viečka sa mu privierali.
„Nie, nie, nie, nesmieš takto zaspať. Nesmieš sa tomu poddať. Toto je spánok smrti. Existuje aj spánok života, posilňujúci a liečivý, ale preto musíš urobiť aspoň jeden krok, aspoň ten jediný“ zvučal vietor opäť naliehavo.
Modromodrý vták bol úplne malátny, skrehnutý zimou a prestával vnímať hlas vetra, zaspával…
Vietor vzopäl sily, nadvihol modromodrého vtáka a hodil ho do temnoty…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 25.4.2017