Zrejme každý z nás hľadá nejakým spôsobom šťastie. Chceme byť šťastní? Alebo iba nebyť nešťastní? A je v tom vôbec rozdiel?
Ach, hej, toto je zameranie môjho dnešného blogu.
Kedy sme šťastní?
Väčšina z nás vie povedať, kedy sme šťastní. Sú to okamihy. Ak hovoríme o dlhodobom šťastí, je to v skutočnosti životná spokojnosť.
A obvykle sa oba pojmy spájajú nie s veľkou kopou peňazí, ale so vzťahmi, s niekým pre nás dôležitým. Tento môj názor mi potvrdzuje i skúsenosť, že tí, ktorí vyhrajú v lotériách veľké kopy peňazí, sa v skutočnosti šťastnejšími nestanú, skôr opak je pravdou.
Výskum o šťastí
Výskum britského ekonóma Lazarda, ktorý tvrdí v podstate niečo podobné, ako uvádzam vyššie ja teraz, aj o vzťahu ku spoločnosti. Podľa neho sú pre pocit šťastia dôležité:
V Európe raz za dva roky dokonca robia prehľad výskumníci pod záštitou OSN o miere šťastia v jednotlivých krajinách. Ako podklad porovnania im slúžia ukazovatele:
Týchto šesť kategórií v štátoch až na niekoľko výnimiek viac-menej súvisí s pocitom šťastia občanov. Samozrejme údaj vypovedá len o „priemernom šťastí“, niekde môžu byť nerovnosti veľmi vysoké. Najviac rovnosti v pocite šťastia medzi ľuďmi je v Bhutáne.
Odborne sa to tak pekne a jednoducho poskladá dokopy. Skúma sa a zistí….
Existuje dokonca Medzinárodný deň šťastia, je to 20. marec. Jeho vznik OSN zdôvodnilo tým, že hľadanie šťastia pokladáme za základný ľudský cieľ.
Ako byť šťastný…
Psychológovia by povedali, že zjednodušene je šťastie o kvalite živote. Dokonca tvrdia na základe výskumov, že extrémne šťastní ľudia si svoj životný postoj udržujú buď tak, že dostatočne nespracovávajú prijaté informácie, alebo sa pred negatívnymi správami zvonku chránia. A to je podľa vedcov tiež dôvod, prečo môžu mať ostatní ľudia sklon ich podviesť (pretože ich pokladajú za málo realistických, naivných).
Je šťastie len o šťastí?
Alebo je niekedy aj o vyhrabaní sa z pocitu hlbokého nešťastia?
Pripadá vám táto moja otázka zvláštna? Hm, a možno aj mne. Ale viem presne, čo tým myslím. Moje posledné tri dni. Čo už, keď máte poznanie. Celú cestu z Bratislavy v buse som preplakala – a šli sme nie krátku cestu cez Polcestu, ale dlhú južnú trasu. Mala som na výber – vziať si dovolenku, spať, spať, spať – a nemyslieť na nič. Človek si môže klamať dlho, chytať sa nádeje rôznymi spôsobmi. A ja som veľmi kreatívny človek v tomto smere, verte. Alebo prijať pravdu – poznanie, ktoré som prežila v roli mŕtveho, že môj syn sa nemôže vrátiť, že sa naozaj nemôže vrátiť ani keby veľmi chcel, a že to nie je o jeho láske ku mne, pretože ako mŕtvy ani nevie chcieť – a vykročiť s tým ďalej. Spraviť aspoň jeden krok tým opačným smerom.
Jasne, aj teraz plačem, ale aspoň si už viem pomenovať pravdu. A hej, viem čo musím teraz spraviť, dnes.
Záverom…
Hm, vraj šťastie je relatívny pojem.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 26.4.2017