Sú chvíle, keď si uvedomíme nezmyselnosť a nepotrebnosť niektorých vecí okolo nás. Hŕby absurdných správ o tom, ako cestuje prezident vlakom či autom, ako sa bude rekonštruovať vila na Slavíne, ako v NR SR čítajú listy poslancov, atď., atď., atď., … V jeden deň si však uvedomíme, že všetky tie veci len zahlcujú našu pozornosť, ktorú potrebujeme venovať niečomu úplne inému. Že im venujeme svoj čas a energiu – a pritom potrebujeme riešiť veci ďaleko zásadnejšie pre nás vlastný život.
Takže tak… O tom dnešný blog.
Je veľa dní…
Je veľa dní, v ktorých klameme sami seba. V ktorých nechceme vidieť pravdu, ani ju počuť, a už vonkoncom nie o nej uvažovať. Ideme takými dňami, vlastne nezmysluplne. Nemôžeme sa v takých chvíľach chytiť pravdy, pretože držíme vo svojom živote niečo iné.
Teda – ja som držala svojho mŕtveho syna. Zo všetkých síl, celým svojim srdcom. Nemohla som sa v tej situácii dívať na nič iné, ani chytiť sa ničoho iného. Nedokázala som počúvať hlasy iných, aj keď boli múdre. Jediné, čo som si priala bolo, aby som mu pomohla sa vrátiť. Uvedomovala som si, ako to v skutočnosti ťahá na druhú stranu mňa, ale bolo mi to jedno. A pokojne by som obetovala svoj život, ak by mu to pomohlo vrátiť sa späť. Ibaže už viem, viem to s určitosťou, že sa vrátiť nemôže a rozumiem jeho terajším pocitom. Musím ešte spáliť jeho dva vankúšiky, s ktorými som spávala, aj klavíriky, nespravila som to včera len kvôli víchrici u nás na horách, nevyhodila by som to niekde do smetí. Ale to už je detail.
A hej, bolo to moje najťažšie životné rozhodnutie nechať ho ísť.
V jeden deň…
Poznanie prichádza niekedy len tak. V jeden deň… Pozrieme sa otvorenými očami a srdcom – a náhle vieme… Vieme, čo naozaj v živote chceme, za čím chceme ísť, a čo v živote mať odmietame. A tak je pred nami veľké upratovanie života. No, ja mám po včerajšku aspoň pozametané. Ešte treba vymaľovať. Prejdem sa horami, len čo stopí sneh na horách. Koncom mesiaca pôjdem do Bratislavy, viem presne, čo tam potrebujem v konštelácii vidieť aj pochopiť. A potom spravím jeden veľký krok.
A ešte pár slov…
Ako múdrieme?
Možno zbierame múdrosť v niektoré dni, ukladáme ju do zásuvky. Niekedy je to múdra myšlienka, ktorú si prečítame niekde na facebooku (ja som pre seba našla stránku, na ktorej bývajú zvláštne múdre veci, ktoré ma vedia osloviť), niekedy múdra kniha, v ktorej nájdeme niečo dôležité. Ani nevieme, ako si to všetko ukladáme. Ja si to občas uvedomujem, a cítim naozaj hlbokú vďaku za tie kvapky múdrosti, ktoré ma posúvajú dopredu.
Robíme postupne drobné kroky. Niekedy to vyzerá na povrchu ako zmysluplný obraz, ale len povrchovo. A potom to raz všetko vytiahneme a poskladáme do naozaj zmysluplného celku, úplne do hĺbky.
Môžeme to zmúdrievanie nazvať akokoľvek – podstata je jedna a tá istá – ako hovorí Buddha je to „oslobodenie a prebudenie“ – oslobodenie od toho, čo v živote nepotrebujeme a prebudenie sa k tomu, čo chceme. Láma Tulku Lobsang k tomu hovorí, že je dôležité spraviť si v živote poriadok. Skutočné šťastie k nám príde, ak sa prestaneme báť neznámeho a necháme veci plynúť… (súvislosť mi došla práve v tejto chvíli, keď to píšem, a zrejme vôbec neporozumiete, prečo ma to rozosmialo. No to je tak – karty mi ukázali, že ma dnes čaká oslobodenie a prebudenie, tak mi to presne sedí k tej mojej myšlienke vyššie o robení poriadku. A vraj dnešné jasnozrivé pocity mi ukážu duchovné ciele – no a teraz som si uvedomila, že veď presne o tom píšem. No teda, toto ma dostalo, je to naozaj zvláštna koincidencia… Toto ma dostalo. Naozaj nemám slová… Ale zrejme život je celý rad zvláštnych náhod…
Aj niečo ďalšie v tých kartách bolo, ale to vám teda teraz už určite neprezradím – mám z toho zmätok. Aj tak si myslím, že jediný, kto mi dokonale rozumel, bol môj syn).
Záverom…
Hm, hm, hm…
Dáme jednu otázku? Na čo myslím? Vynorili sa mi slová z víkendovky – „Náhoda – to je Boh.“
V tejto chvíli tomu skutočne verím.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 27.4.2017