Výchova je náročná vec, toľko kopancov v nej urobíme. A pritom by sme chceli svoje deti vychovať všetci tak úžasne. Každý z nás má však vlastnú predstavu o tom, čo by úžasná výchova mala zahŕňať.
No pravdaže, takže dnes v mojom blogu o výchove a o tom, čo všetko s ňou súvisí
Výchovný štýl…
Ja drezúru neuznávam ani v cirkuse, nie to ešte u detí. Ale jasné výchovné hranice sú podľa mňa dôležité, a za cenné vo výchove pokladám „rodičovské múdro“ – vedieť odlíšiť o čo sa nám s deťmi treba doťahovať (t. j. naozaj podstatné veci) a o čo nie (maličkosti, na ktoré sa neoplatí plytvať energiou).
A vo výchove za oveľa účinnejší pokladám vlastný príklad rodiča, než akékoľvek zákazy a príkazy.
Vychovávame deti…
Sladkej ilúzii o tom, ako sa nám darí deti vychovávať, môžeme podľahnúť na krátky čas, kým sú deti maličké. Učíme ich prvé slová a prvé kroky, cikať na nočníku, aj jesť lyžičkou, česať si vlasy a umývať si zuby. Ukazujeme im, ako sa odkladajú topánky, aj to, že občas treba topánky čistiť. Tisíce drobností, samozrejmých vecí každodenného života.
Potom im už len ponúkame. Čítame im rozprávky. Hovoríme o dobrých skutkoch, aj o význame čestnosti, pravdivosti, pracovitosti. To už je o tých našich vlastných hodnotách, ktoré pokladáme za dôležité a chceme, aby ich niesli svetom i naše deti, pretože sa im s nimi bude žiť dobre.
Niektorí si teraz možno povedia – čo tá padla na hlavu? Komu sa dnes žije dobre s čestnosťou, pravdivosťou a pracovitosťou? Ja si ale naozaj myslím, že tieto hodnoty dôležité pre život sú. Pre mňa určite dôležité sú. A popri nich je podľa mňa hodnotou pre život i humor. S ním sa podľa mňa všetko rieši ľahšie, vo vzťahoch aj vo výchove.
Niečo z neho sa nalepilo i na moje deti. Sú to iskrivé situácie. Veď posúďte…
Včera…
Doplížila som sa z práce včera večer po 19,00. Obe staršie dcéry dorazili chvíľu po mne z opačného smeru – šli z výšky vlakom do Popradu a následne autobusom domov. Byt sa rozžiaril ich štebotom.
Predtým sršala humorom len moja najstaršia, teraz sa vyformovali z každej z mojich dcér veselé baby so svojským humorom.
Najmladšia dcéra sedela pri mne v obývačke a pozerali sme televízne noviny, len tak letmo, trochu. Nezvyknem ich už pozerať často, ale zaujala ma správa o prvých hubách. Májovky rastú – hmmmm, zaspomínala som nahlas, aká úžasná polievka z nich bývala, keď sme ich doma so starým otcom našli.
„Dobrú chuť, Elenka, so mnou sa deliť nemusíš“ znela hláška mojej najmladšej (dieťa skúša hranice, a tak mi občas zaelenkuje). A nie, huby nemá rada. Keď Jazmínka zbadala, že som na oslovenie spozornela, šťastne sa zasmiala – „no dobre, mami, len žartujem“.
Keď som sa usadila na posteli v spálni s jej notebookom – konečne budem v tichu písať – dovalila sa celá babská zostava za mnou. Svet sa točil svojim krásne pomalým tempom a dievčatá žiarili ako malé prskavky, rozprávali zážitky z výšky, a potom kadečo popri tom.
Až sme došli k debate o cenách ubytovania – a keď som sa pochválila, že pri ubytku mám zjednanú cenu v hoteli, lebo ho mám rezervovaný v dňoch výcviku každomesačne na celý rok, moja stredná dcéra Svetlanka zahlásila s hraným údesom: „Zľavu na ubytku v hoteli, vravíš, mami? Nie, nie, počkaj, nechcem vedieť, AKO SI SI JU VYBAVILA…“ „Nemienim ťa s tým oboznamovať detailne, pravdaže“ znela moja odpoveď, „ale vybavila som ju telefonicky.“ Všetky sme sa smiali…
Čas iskril ako voda v slnečných lúčoch.
A úprimne – ja som sa v duchu bavila na tom, ako sa navzájom vychovávame (no čo myslíte – kto koho viac, ja ich, alebo ony mňa?)
Elena Predná Hora, 28.4.2017
P.S.: Hej, aj dnes som prišla z práce večer. Ale to je jeden z tých iných dní, kedy sa u nás nesmeje…