Uvažujeme niekedy o dobrých časoch pre seba. Niekedy si ich aj prajeme.
Čo je dobré na „dobrých časoch“? A kedy sú vlastne „dobré časy“ – keď sa nám plnia všetky želania, cítime sa šťastní, alebo s čím si ich máme vo svojom živote prepojiť?
Poviem vám – keď začneme uvažovať o dobrých časoch uvedomujeme si, že si môžeme zvoliť akýkoľvek smer. A potom prichádza otázka, aký smer si my sami vlastne chceme zvoliť.
No tak dnes o dobrých časoch… Veď hej, jasné, nielen o nich…
Dobré časy podľa mňa…
Dobré časy podľa mňa znamenajú žiť zmysluplne. Zmysluplnosť pre mňa prichádza s obyčajným ľudským šťastím – s úplne jednoduchými vecami v každodennom živote. Znamená obyčajne žiť deň za dňom – ísť sa prejsť do lesa, zájsť si s deťmi opiecť slaninu, alebo s nimi len tak porozprávať o tom, čo deň dal, môcť si večer chvíľu v pohode čítať knihu…
Zmysluplnosť sa spája s tým, že prijímame poznanie, múdrieme. Ja sa snažím postupne múdrieť. Chodím na výcvik, aby som dokázala niektoré veci v živote prijať (a verte, že niekedy sú to veci, ktoré v prvej chvíli je ťažké vôbec si predstaviť pre seba. Keď mi to pred časom jeden múdry človek povedal, mala som pocit, že také niečo nikdy nemôžem spraviť. Teraz už rozumiem, čo a prečo musím ešte prijať).
Zmysluplnosť sa spája aj s tým, čo všetko v živote rozvíjame a budujeme.
Čo rozvíjam? Teraz už nejaký čas v mojom živote rozvíjam hlavne svoju pokoru, aj vďačnosť životu.
Čo budujem? Hm, mám dve rozpísané knihy, a chcem skúsiť budovať môj veľký projekt. A čo ten smer, ktorý som v úvode spomenula? Viem, čo dobrý smer nie je. Ale pre mňa dobrý smer si úplne ujasním až niekedy o viac ako mesiac (po májovom výcviku, a po mojom putovaní lesom). Niekedy nie je dobré veci unáhliť, pomaly ďalej zájdeš sa hovorí…
Bilancia…
Ak si bilancujeme svoj život, máme potom šancu byť vďační za to všetko dobré, čo nám do života prišlo. Niekedy to dobré čo máme prehliadame, berieme to tak akosi automaticky, ako samozrejmosť.
Ja som si veci môjho života bilancovala už nejaký čas, naozaj toho dobrého bolo v mojom živote hodne. Pochopila som, ako veci prichádzali presne v tej dobe, kedy do seba zapadli ako kolieska v hodinkách. Hej, už dlhšie cítim dych Zámeru sveta, uvedomujem si nenáhodné náhody.
Jasné, cítim z tých zmien obavu, pretože zatiaľ nepoznám ten pre seba správny smer.
Pomoc v pravej chvíli…
A viem, že v situáciách, keď pomoc potrebujem, pomoc prichádza. Skutočne, je to tak, zakaždým, cítim za to teraz hlbokú vďačnosť.
Ako dnes – potrebovala som ísť do Revúcej po jeden súbor v počítači. To znamenalo ísť autobusom ráno o siedmej – tam by som mala nereálny čas 5 minút, späť sa vracia ihneď o 7,30, ďalší až podvečer o 16,15. Alebo v daždi pešovať 20 km. A tak som vyrazila hustou rannou hmlou už o pol šiestej pod kopec. Skoro ráno v horách nešli žiadne autá, dlho, dlho. Nakoniec sa jedno zjavilo, ten pán ma zobral do Muráňa. Tam som hneď stopla auto do Revúcej. No hej, otočila som to na ten bus 7,30. O pol deviatej som už umývala okná na spálni a prala záclony.
Nedávno som to spomenula v blogu, naozaj mám takého láskavého a silného strážneho anjela.
A je to samozrejme aj o dobrých ľuďoch. Stretávam ich veľa. Hodne sa od nich učím.
Záverom…
Voltaire povedal, že najlepšie je nepriateľom dobrého. Možno pre seba ani nechceme dobré časy, ale tie najlepšie…
Je preto hodne múdre a prezieravé budovať svojej budúcnosti pevné základy.
Elena Predná Hora, 29.4.2017