Hej, dnes vám poviem o tom, prečo by mal plakať nielen Matovič, ale my všetci. A prečo som smutná z toho, že neplačeme…
Takže toto v mojom dnešnom blogu.
Kapitán Danko…
Nikto zrejme nepochybuje o tom, že pokyn čítať listy poslancom neprišiel od Slovenského jazykovedného ústavu, ani nie je súčasťou Národného programu ochrany duševného zdravia v SR. Dokonca verím v tomto Kaliňákovi, že neprišiel ani z MV SR, pretože až takí hlupáci tam zasa nie sú. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou však o tomto nápade (nech už bol jeho autorom ktokoľvek) náš kapitán vedel. A povedala by som, že aj náš plukovník, podľa tej následnej reakcie.
Ach, veď hej. To, čo už dlhšie hlásam o plukovníkovi, platí nepochybne aj o kapitánovi – tá právnická fakulta, kde vyštudovali, by mala vyvesiť čiernu zástavu nad svojou odbornou povesťou.
Nuž, náš kapitán nepochybne potvrdzuje svojim správaním pravidlo, že horší je hlúpy priateľ ako múdry nepriateľ. Pravdaže, keď už sme pri tých nepriateľoch – kapitán žiadnych nepotrebuje, ako vidíme – je spoľahlivý sebalikvidátor.
Jedno sa ale Dankovi nedá uprieť – kapitán je starostlivý – stará sa, aby poslanci nejedli horalky, aby nechodili do parlamentu (chcela som napísať, že do práce – ešte že som si to včas uvedomila!) v kadejakých tričkách. Najnovšie ich chráni pred vulgárnou korešpondenciou. Obávam sa, že čo bude nasledovať – aby tak v rámci ochrany pred vulgárnou verejnosťou poslancov niekam natrvalo nezavreli.
No čo k tomu dodať? Je chvályhodné, že sa náš kapitán tak stará aj o duševné zdravie poslancov, mal by však predovšetkým chrániť a reparovať duševné zdravie vlastné.
Keď Matovič plače…
Vlna kritiky sa v blogoch zniesla na chudáka Matoviča. To teda ja sa k nim nepridávam – podľa mňa, ak chlap dokáže plakať, je citlivý.
O úprimnosti Matovičovych sĺz mnohí ale pochybujú. Nič si z toho nerobte, pán Matovič, stojím pevne pri vás. Ja si totiž viem živo predstaviť, že keby som dostala list od pre mňa dôležitého človeka a smerácki cenzori by mi ho nedali a chceli ho skartovať, tak by som veru plakala tiež. Ach, márnosť, to by ste videli, ako by som plakala.
No a prečo by sme mali plakať my všetci?
Ľudia, bolo porušené ústavné právo. Kde je v tomto štáte právnosť?
Čo robí generálny prokurátor? Okamžite po medializovaní veci mal vstúpiť do hry a situáciu dať prešetriť s dôsledným potrestaním vinníkov.
A čo my – ako občania? Je nám to jedno? Sme skutočne takí neznalí veci a ľahostajní? AK pripustíme porušovanie ústavných práv, kde skončíme?
Veru, som smutná z toho, že neplačeme všetci.
Elena Predná Hora, 30.4.2017
P. S:: K diskusii:
Napíšem to úplne jednoducho, keďže zjavne minimum ľudí dokáže čítať s porozumením – podstatou článku je skutočnosť, že porušenie listového tajomstva je porušením ústavného práva. Na to upriamujem pozornosť verejnosti, a pre to by sme mali plakať všetci – a úprimne.