Ani si neviete predstaviť, ako by som plakala, keby mi parlamentní cenzori nechceli dať list od pre mňa dôležitého človeka – napísala som dnes ráno v mojom blogu. Pôvodne som to napísala ako žartovnú podporu Matovičovmu plaču, ktorý mnohí tak odsudzovali.
Ibaže myšlienka o tom liste nakoniec aj pre mňa samú bola hodne inšpiratívna, uvažovala som nad ňou počas dňa. Hm, už tak dávno som také listy dostávala. Spomínala som na úžasné listové časy, a na všetky tie pocity s nimi spojené…
A tak sa o výsledok tej úvahy podelím teraz s vami v mojom blogu.
Ach, listy…
Kedy ste niekomu naposledy napísali list? Normálny obyčajný list, napísaný vlastnoručne perom?
Ja teda naozaj hodne, hodne dávno, určite je to už pekných pár rokov. A ani neviem kedy som nejaký list dostala (nie, to nie je celkom pravda – dostávam už dlhé roky pravidelne raz ročne na Vianoce list s pár slovami o jeho živote a pozdravom od jedného môjho bývalého pacienta – zdravím, doktor).
Uvedomujete si, ako listy úplne vymizli z nášho života? A pritom sú také úžasné. Fúha, neviem ako vy, ale ja mám na listy mnoho úžasných spomienok, samozrejme najmä na tie zamilované. No veď hej, bolo to v čase ešte nie mobilov a ešte nie facebookov, e-mailov, skypov a čo ja viem čoho všetkého. Teraz to všetko je, poviete si, takže sa dá spojiť s druhými lacno, rýchlo a bez veľkej námahy. Načo listy?
Ale taký vlastnoručne písaný list – to bola vzácnosť. Hej, mám pocit, že nás táto doba o romantiku listov okradla. A že ju v plnej miere nič nemôže nahradiť. Skrátka – je to jasné – ja som ťažký romantik, „človek starých čias“ – a listy milujem.
Neviem, možno mi na tom dnešnom spôsobe komunikácie prekáža práve to „lacno, rýchlo a bez veľkej námahy“ – pretože zmysluplné a hlboké vzťahy, ktoré stoja za to, majú podľa mňa byť budované drobnými krôčikmi postupného vzájomného spoznávania a narastajúcej dôvery, zodpovedne a investujeme do nich kus seba. Potom v nich nie sme ľahko nahraditeľní, vytvárame pevné putá. Vo vzťahu, ktorý je pre nás dôležitý, by rozhodne taký list nemal chýbať, pretože je to úžasná spomienka na celý život…
Hlavou mi beží rad spomienok…
Spomínate si, ako ste sa tešili na nejaký list, ktorý ste čakali? Zažili ste to?
Bol to úžasný pocit vyčkávať na list (samozrejme, sme si s mojim vtedy ešte nie manželom odpisovali hneď v ten večer, nanajvýš na druhý deň – ibaže človek mieni a pošta mení, niekedy im trvalo doručenie tri dni, a niekedy aj päť).
Také listy si dlho odkladáme, ťažko sa s nimi lúčime…
Ja som si listy odkladala, nosievala som ich dokonca so sebou „na víkend domov k mame“. Pravdaže len dovtedy, kým sa raz moja vtedy ešte malá sestra Maja nehrala v mojej izbe na poštárku, a moje listy vyhadzovala z okna nášho domu na cestu. Poviem vám, vtedy som po prvý raz v živote naozaj ľutovala, že máme dvojposchodový barák, kým som pre ne na tú cestu zbehla…
A hej, raz v živote nastala doba, keď som tie listy trhala…
Dať veci na papier…
Mne pripadá, že keď je niečo na papieri, je to nami viac prijímané, ako keď to len počujeme. Môžeme sa k tomu kedykoľvek vrátiť (a aj sa veru vraciame, znovu a dookola, tak to je). Taký zamilovaný list – to je veľký zdroj radosti.
A nie je to len môj dojem, psychológovia odporúčajú dať si na papier dokonca i dohodu samého so sebou, pretože potom tie veci príjme naše podvedomie, a sme v dodržiavaní svojich predsavzatí rozhodnejší.
Dokonca psychológovia odporúčajú aj pri konfliktoch či rôznych bolestných životných skúsenostiach terapiu v štýle „napíš list“.
Technika je jednoduchá – list píšeme vlastnoručne, prečítame si ho nahlas a píšeme ho opakovane až dovtedy, kým s ním nie sme naozaj spokojní. Môžeme si na to dať i čas pár hodín, necháme list „odležať“, znovu si ho prečítame na druhý deň, prepíšeme to, s čím nie sme spokojní. Píšeme ho tak dovtedy, kým nadobudneme pocit, že to je presne to, čo sme chceli tomu druhému povedať.
A rôzni sa ďalší postup, pravdaže, podľa toho, kvôli čomu a komu píšeme:
vtedy napísaný list môžeme roztrhať na kúsky a nechať odplávať s prúdom rieky, spáliť vo vatre, alebo ho niekam zakopať,
Také listy môžu byť hodne užitočné. Ja túto techniku „napíš list“ pokladám za naozaj veľmi prínosnú a účinnú. Pravdaže, používam ju občas aj sama u seba.
Záverom…
Hm, naozaj si myslím, že písať listy bolo úžasné. A že by sme sa k tomu zvyku mali vrátiť. Radostných chvíľ v živote nie je až tak veľa, mali by sme si strážiť všetko, čo vzťahy zradostňuje a obohacuje.
A hej, najkrajšie listy sú tie zamilované. Myslím si, že keby mladí ľudia spoznali romantiku „čakania na list“, aj romantiku jeho opakovaného čítania a odkladania si ho, potom by si listy určite začali písať.
Pretože taký vlastnoručne napísaný list plný lásky je veľký poklad…
Elena Predná Hora, 30.4.2017