Svitalo. Slnečné lúče nesmelo prerážali tmu. Modromodrý vták ležal na brehu mora, kam ho vietor odhodil z nebezpečnej blízkosti vĺn. Tie počas noci prestupovali občas hranicu a vrhali sa na breh ostrova. Vietor ich vytrvalo zavracal späť do mora.
Slnko už zlátilo pobrežie, keď sa modromodrý vták pohol. Perie mal mokré, na ľavom krídle mal krvavý šrám. Nebolo to jednoduché pohnúť sa, musel zmobilizovať všetky sily, aby sa dostal z dosahu vĺn do bezpečia. Posunul sa, v bielom piesku zostal vyčerpane ležať.
Vietor odrazu prekvapene zašumel – perie modromodrého vtáka sa lesklo a odrážalo sa v ňom farba oblohy. Už to nebol modromodrý vták, bol belasý, úplne belasý, do posledného pierka zbelasel. Spal, zaspal hlboko, nehybne.
Keď slnko vystúpilo vysoko na oblohu, jeho lúče dopadli na ešte stále nehybne ležiaceho vtáka. Spal hlbokým, hlbokým spánkom.
Čas plynul, vietor rozvieval červené lupienky kvetov, zasýpal nimi spiaceho vtáka. Lupienky kvetov žiarili na jeho belasom perí.
Slnko postupovalo oblohou k horúcemu poludniu, kráčalo popoludním, blížil sa podvečer, podvečer, až ticho zapadlo za obzor. Belasý vták stále nehybne ležal, avšak len spal – hruď mu naddvihoval slabučký dych.
Oblaky cválali nočným nebom, plným žiariacich hviezd, ako divoké kone, hnal ich nedočkavý vietor. K ránu, k ránu, privolával slnko späť.
Nakoniec sa dočkal – slnko vyslalo prvé lúče ponad obzor. Dopadli na breh mora.
Belasý vták tam stále nehybne ležal v hlbokom spánku…
Čas plynul…
Elena Predná Hora, 2.5.2017