Vyzerá to zdanlivo jednoducho – oveľa ľahšie by malo byť meniť iných ako meniť seba. Jasné, často sa stáva, že by sme chceli, aby tí druhí niečo na sebe zmenili, pretože by to mohlo byť na ich prospech.
Takže dnes v mojom blogu o tom, ako meniť iných…
Hmmmmm…
No, sľúbila som vám že napíšem dnešný blog po príchode do Ružomberku. Pôvodne som mala ísť z Revúcej až podvečer, ale v BB by som mala na prestup len 5 minút. Tak som radšej volila trasu cez Poprad, popoludní – a teraz už usadená v posteli v penzióne píšem blog. Pri posteli mám okno, vidím z neho strechu, a koruny stromov a v pozadí les. Aj nočnú lampu som si zaistila, recepčný mi ju zohnal – no čo viac mi chýba k spokojnosti? (Nuž, pravdaže, vedela by som niečo vymenovať, ale načo?).
No poďme k tej zmene iných…
Meniť iných je iluzívne…
Pretože ak sa tí druhí chcú meniť, menia sa aj bez nášho prispenia. Ak sa nechcú meniť a my na nich tlačíme, môžu nám niečo nanajvýš klamať – sľubovať a sľubovať a sľubovať…
Existuje veľa návodov a rôznych príručiek (rôzne carneggiovské „jak působiti na lidi“), ako druhých doviesť k tomu, aby sme ich názory ovplyvnili. Ale manipulovanie sa podľa mňa nikdy nevypláca, lebo vytvára nerovnocenné vzťahy (ja som hore, ten druhý dole – a ja také vzťahy neznášam), takže bráni vzniku kvalitného vzťahu s iným človekom.
Existuje jediný spôsob, ako iných zmeniť môžeme – bezvýhradné prijatie, pretože tým im poskytneme dostatočné bezpečie a potom môžu naozaj začať realizovať zmenu. Mne sa to mnohokrát osvedčilo. Naposledy v pondelok večer, priviedla mi svoju sestru „na prehovorenie do duše a zmenu názoru“ moja bývalá pacientka a kamarátka (to nie bývalá, mám Slávku moc rada, je to správna baba) – jasné, hovorili sme spolu skoro tri hodiny. Ale to, čo naozaj zmenilo jej presvedčenie, bola jediná veta.
Vždy je to ten druhý sám, čo sa mení, my ho len podporíme.
A hej, ak chcete meniť iných, pouvažujte o tom, prečo práve ich – a nie seba…
A čo v blízkych vzťahoch?
Manipulácia sa vylučuje s dôverou. Ak chcem s niekým žiť, tak mu musím veriť, inak je to cesta do pekla. Jasné, i v blízkom vzťahu by sme chceli niekedy niečo inak – ale na to je rozhovor a obojstranná snaha o dohodu. Hej, to si ale vyžaduje dvoch rozumných dospelých ľudí, ktorí sa milujú, obaja si vážia vzájomný vzťah a chcú ho udržať. Je teda dôležitá láska, úcta (žena potrebuje od partnera počuť uisťovanie, že ju miluje, muž najlepšie zistí aký má k nemu žena vzťah, ak sa jej spýta, či si ho váži, a ak áno, tak kvôli čomu).
Je tiež dôležité odlíšiť, či ide o zmenu „len u nich“ (ako je trebárs dĺžka či farba vlasov), alebo sa zmena týka aj nás, zasahuje hlboko do nášho života (napríklad agresívnosť či pitie partnera). Kým to prvé by sme mali ponechať na tom druhom – či chce a kedy chce zmenu, v tom druhom prípade je nutné zmenu žiadať a trvať na nej – alebo zo vzťahu odísť. (Ako to končí, určite poznáte – to sú výroky v štýle „snažila som sa veriť, že sa zmení – prvých desať rokov…“ Potom pochopíme, že nemôžeme meniť nikoho, kto sa meniť nechce, a začneme rozlišovať medzi meniteľným a nemeniteľným).
Pravdaže je dôležité aj zdieľanie (uvedomenie si, že vo vzťahu nemôže vyhrať alebo prehrať nikdy len jeden – buď vyhrajú alebo prehrajú obaja). A takisto uvedomenie si, že partnerstvo je o rovnocennosti, vychovávať máme deti, nie partnera. Ak partner potrebuje našu „výchovu“ – zjavne nie je dospelý.
Hlboké pochopenie súvislostí obvykle nastáva v pravom vzťahu. Tam vzniká postupne silné puto, v ktorom prestávame mať potrebu meniť druhého, pretože sa usadil v našej duši presne taký, aký je – a pretože sa sústredíme na spoločný zmysluplný cieľ – začíname budovať niečo zmysluplné a presahujúce nás samých – je to skrátka osudové „milujem ťa a milujem ťa so všetkým, čo mňa a teba vedie…“).
Záverom…
Prajem vám dobrú noc a krásne sny – a ja si idem ešte chvíľu čítať knihu Štěstí, ktoré zůstavá… Napísal ju jeden moc múdry pán, ktorý sa volá Hellinger… Naozaj moc múdry…
Elena Predná Hora, 5.5.2017