Nechaj veci plynúť, Zámer sveta sa o to postará – hovoria šamani…
Niekedy musíme byť trpezliví, pretože veci potrebujú dozrieť, všetko k nám príde v pravý čas. Takže, hej, dnes o veciach, ktoré v živote čas v pravej chvíli posúva a samozrejme aj o tom, že aké ťažké je byť trpezlivý, keď veciam nerozumieme…
Hm…
Všetko k nám vraj príde v pravý čas, dočítala som sa v múdrych knihách. Hej, šamani hovoria o tom istom – a tým naozaj verím.
Vyzerá to na prvý pohľad ako pohodlná filozofia – stačí trpezlivo sedieť a čakať, kým sa veci pohnú. Osud nám všetko zariadi – a my mu len srdečne poďakujeme. No celkom tak to nie je. Ten posun závisí od nášho múdrenia, myslím si. Ak pracujeme na sebe, tak osud pracuje na veciach okolo nás. Ak robíme nezištne dobré veci, Zámer sveta nám ich doplaví ako spätnú vlnu (ale len pri tých úprimne nezištných, kedy žiadnu odmenu ani to dobro „na oplátku“ neočakávame, a robíme ich len tak zo srdca, ako „dávanie dobra“).
Dych Zámeru sveta…
Niekedy sme netrpezliví, pretože nás život niekde omína – a chceli by sme to určite zmeniť. A chceli by sme zázraky hneď – kúsok šťastia podľa svojich predstáv, alebo aspoň trochu pokoja. Snažíme sa pracovať na racionálnych krokoch k zmene.
A potom prichádzajú dni, kedy sa veci náhle zvláštne pohnú. Včera u mňa veci nabrali spád a kamsi sa správnym smerom pohli – nerozumiem tomu, no cítim to – tým snom, ktorý vo mne zanechal sprvu riadny zmätok, bol pre mňa úplne nelogický a nerealistický.
(Nie je dôležité veci chápať, ale prijímať ich a robiť kroky správnym smerom – skutočne neviem, prečo som práve toto mala teraz dodať, ale nutkavo ma to vrátilo opakovane k tomu, naučila som sa už mať pokoru k nenáhodným náhodám a prijímať ich, no tak to píšem – zrejme niečo v tejto chvíli naozaj ja sama nevidím, no Zámer sveta má dobrý dôvod, aby mi to ukázal neskôr, zostáva len trpezlivo čakať. Na nejaké poznanie musím skrátka zrejme ešte zmúdrieť – asi by som to v súčasnosti neriešila správne? No tak, Zámer sveta, čo teraz nevidím?).
Poviem vám, niekedy keď hľadám odpoveď, tak siahnem po nejakej knihe, otvorím ju náhodne a prečítam si, čo je tam napísané. Už som to určite kedysi spomenula v mojom blogu. No tak i teraz, bola som zvedavá, čo táto nenáhodná náhoda znamená. Odpoveď knihy „najjednoduchšia cesta do skrytého kráľovstva vedie cez bránu prijatia“ presne sedí k téme. Tým sa mi len potvrdilo, že je to koincidencia, a že to sú veci, čo mám jednoducho prijať, pochopenie príde neskôr.
Ohnivko docvaklo…
Veď hej, trpezlivosť sa vypláca. Skôr či neskôr získavame poznanie tak, že „ohnivko docvakne“, niečo prijmeme a vieme, že to pre nás je dôležité. Ako ja dnes ráno. Jasné, to docvaknutie bolo spojené ešte s tým včerajším snom. A hej, keďže toto je jedenástka Úprimne, tak vám prezradím jednu vec. Docvaknutie bolo o dôvere.
Obvykle pokladáme dôveru za čosi, čo je podložené logickými argumentmi – máme dôveru k niekomu, pretože sa správa dôveryhodne, pretože robí to a nerobí ono – a potom spraví niečo, čím sa naša dôvera zmení, stane sa pre nás nedôveryhodným… Mňa to teraz hodilo niekam inam – dôvera na tej vedomej úrovni je naozaj taká, ako som popísala vyššie (v štýle robí a nerobí…), ale pochopila som, že existuje aj taká hlboká, hlboká dôvera, taká bazálna, ide úplne do podstaty, cez hranicu času, života, sveta, fúha, neskutočne hlboká… Veď hej, som z toho riadne zmätená i teraz, že niekomu môžeme tak hlboko dôverovať. Nerozumiem prečo taká dôvera existuje, a najmä keď na to nemáme dôvod. No som zmätená z toho sna, veď vravím.
Ibaže Buddha hovorí, že všetky svoje vedomosti máme vymeniť za údiv – tak to je…
Tak sa len čudujem…
Elena Predná Hora, 8.5.2017