No hej, cesta životom nie je jednoduchá. To, čo na nej naozaj potrebujeme, je pokora a vďačnosť, zvyšok príde sám. Platí pritom jedno – ak sa naučíme byť citliví na koincidencie, tak nám nenáhodné náhody posúvajú všetko potrebné.
Filozofia cesty ale jednoduchá je – problémy budú po celý život, a to je nakoniec aj dobre. Predstavte si šoféra, ktorý jazdí len po rovnej hladkej ceste. Toho prvý výmoľ po dlhej dobe vystraší. Ale ak jazdíte cestou – necestou, nejaký ten výmoľ je už len na mávnutie rukou. Problémy nám pomáhajú zosilnieť – nie je to radostné, ale pravdivé určite áno.
A čo to znamená zosilnieť?
Často tento pojem používame, hoci nevieme presne, čo ním rozumieme. Obávam sa, že každý niečo iné. Silný človek nie je podľa mňa morálne otrlý, ani tvrdý a necitlivý. Práve naopak – podľa mňa tí naozaj silní ľudia sú často inými hodnotení ako príliš jemní či príliš citliví. Silní ľudia sú ľudskí a berú ohľad na iných, vedia byť zodpovední, nie sú plní predsudkov, sú ochotní a schopní učiť sa nové veci, dôverujú si a majú nádej, neboja sa intenzívne milovať, snívať, kráčať za svojimi snami a uskutočňovať ich…
Podobne to vidí zrejme aj Seligman, pretože k silným stránkam človeka radí vlastnosti v oblasti múdrosti a poznania, odvahy, ľudskosti, spravodlivosti, striedmosti a transcendencie. Odlišuje dobrý život a zmysluplný život. K tomu v knihe Opravdové štěstí hovorí, že dobrý život je využitím našich silných stránok na dosahovanie hojnosti pôžitkov v hlavných oblastiach nášho života (práca, partnerstvo, rodičovstvo, hľadanie zmyslu). Zmysluplný život znamená uplatnenie našich charakteristických silných stránok a cností v službe niečomu, čo nás presahuje, niečomu väčšiemu ako my.
Sme silní?
Nie, silní nie sme, keď sme „dokonalí“ a bezchybní. Silní sme, keď sa nebojíme sa byť občas slabí, plakať a ukázať sebe i iným, že potrebujeme chvíľu na nadýchnutie pred vykročením ďalej. Silní sme, keď niekedy urobíme chybu, no dokážeme si ju otvorene priznať, poučiť sa z nej do života. Silní sme, keď sa nebojíme čeliť predsudkom iných a priznať si svoje vlastné predsudky, zbavovať sa ich. Takže vidím to tak, že zosilnievame, ak životom ideme k vlastnej dospelosti a zrelosti cez hory lákadiel – a učíme sa im odolávať. A cez kopec problémov – a učíme sa ich riešiť.
Podobne je to s partnerom, o ktorom si často myslíme, že byť mal byť ideálny podľa našich predstáv, kým ho v mladosti hľadáme. Pravdou je, že s takým ideálnym partnerom podľa svojich predstáv nemôžeme rásť – to nie je moja múdrosť, ale hovorí to Hellinger v knihe Štěstí, které zůstává. Hellinger tiež uvádza, že v skutočnosti v živote rastieme, ak si priznáme, že bez partnera nie sme úplní, že partnera potrebujeme. Práve v tom spočíva naše spokornenie, čiže rast. A že až keď obaja partneri pochopia a uznajú, že ako osamotení nie sú dosť úplnými, potom sa obohatia, a tým spoločne rastú, vzniká medzi nimi silný vzťah, hlboké puto.
A aký je silný partner? Je hlboko milujúci, citlivý, schopný priznať si, že nás potrebuje rovnako ako potrebujeme my jeho, ktorý je ale pritom úplne obyčajný, s ľudskými chybami – pokiaľ chceme žiť normálny každodenný život. Silný človek nie je iluzívny a má ujasnené hodnoty, uvedomuje si, čo je naozaj dôležité pre život – humor, láskavosť, zodpovednosť, ohľaduplnosť, čestnosť sú vlastnosti u partnera určite podstatnejšie ako to, či má plešinu, okuliare, alebo je od partnerky o hlavu nižší.
Dobrý život si potom zariadime zodpovedným prístupom v spomenutých oblastiach, vedie k životnej spokojnosti v konkrétnych oblastiach.
A zmysluplnosť života je zasa hlboko spojená s našim osudom a pravým partnerstvom (to už je taká nadstavba, nejde to uskutočniť v akomkoľvek vzťahu), tak sme potom schopní spraviť ten presah k veciam väčším ako my, to je o pravom zmysle nášho života a jeho poslaní. Vtedy už nežijeme len prežívanie každý deň za dňom, ale máme dlhodobý zmysluplný spoločný cieľ – budujeme niečo cenné, trvalé a veľké.
Stať sa naozaj silný preto podľa mňa umožňuje počas života človeku dôjsť k životnej spokojnosti a k životnej zmysluplnosti.
Silní ľudia…
Hm, poviem vám niečo o ľuďoch, ktorých pokladám za silných? No veď hej, dobre, poviem. Práve okolo nich sa teraz moje myšlienky točia – čítam si o nich dnes večer. Nie že by som nemala čo robiť, alebo čo iné čítať – je toho ojojoj…
ÁÁÁAAAAle – prezradím vám – dnes mi prišla kniha, ktorú som si kúpila (vlastne dve. Ale o tej druhej vám poviem inokedy). Táto, ktorú čítam dnes večer (ja som pre ňu odsunula nielen nedočítaného Hellingera, či materiály ku skúške, ale dokonca aj rozčítaného Anjela pre Emily – áno, moju obľúbenú knihu, ktorú už zasa raz mám požičanú z knižnice, niekedy si ju aj kúpim niekde v antikvariáte).
Takže tá dnešná kniha, pre ktorú som to všetko hodila za hlavu, je od autorky Zezulovej a volá sa Domov je místo, odkud Tě nevyhodí ani když vyrosteš.
Je o náhradných rodičoch a ich každodennom živote. No hej, práve oni musia byť silní ľudia., plní múdrosti a lásky, aby zvládli vytvárať domov pre deti, ktorým ho osud nedoprial. Je to moc krásna kniha, veľmi sa jej vytešujem…
Záverom…
No hej, cesta životom nie je jednoduchá.
Prajem vám na nej životnú spokojnosť, životnú zmysluplnosť. A veľa, veľa pokory.
Elena Predná Hora, 10.5.2017