Chliev, aký tu ešte nebol…? Jedenásty záverečný blog Akoby. Dnes v mojom blogu o riadne veľkej špinavosti, ktorú pomenoval Vlado Dočkal.
Ach, áno, rada by som teraz písala o niečom úžasnom, nežnom, či zábavnom, nejakú peknú rozprávku
– pretože tu sedím tak opustene v penzióne a čakám na zajtrajšie školenie. Myšlienky mi lietajú dnes kade-tade (dobre, pravdu, je iba úplne konkrétne kade, a nie iba dnes). Mám so sebou moju obľúbenú knihu Anjel pre Emily, ktorú konečne zasa raz dočítam a vrátim knižnici, takže chvíľu budem ešte čitať. Ale i tak mi teraz je smutno. A napíšem vám, kvôli čomu…
Komentár Vlada Dočkala…
Vlado Dočkal (inak doc Mgr. Vladimír Dočkal, Csc) je odborník naslovo vzatý, pracuje ako psychológ dlhé desaťročia – a je známy aj laikom. Je to i slušný a čestný človek, ktorý sa nebojí povedať pravdu.
V jeho článku s názvom Prečo som nepodal výpoveď zo 16.5.2017 v denníku SME komentuje zúfalú situáciu, ktorá nastala vo VÚDPaP-e (Výskumnom ústave dertskej psychológie a patopsychológie). Podrobnosti si prečítajte tam, ak chcete.
Ale určite to nie je jediné miesto, kde sa dejú takéto veci – práve to je na tom to najsmutnejšie. A preto treba o takých veciach hovoriť.
Má pravdu, vo všetkom – sú to veci, na ktoré ja poukazujem už dlhšie, že mnohé inštitúcie nepotrebujú žiadnych nepriateľov, vystačia si s „vlastnými“, pretože stranícki nominanti sú často pohroma.
Hovorí sa síce, že by sme mali ísť do vecí srdcom a že by sme mali mať srdce na dlani, ale zato hádam netreba za riaditeľa každej inštitúcie kardiochirurga (ja vážne uvažujem o motivácii toho pána, čo nebol úspešný v tej jeho krásnej profesii?).
Ale teraz vážne – naozaj je mi smutno, keď sa prevalí nejaká špinavosť – a tu sa prevalila riadna. Som snílek a idealista, to zo mňa nevybijete, naozaj by som chcela, aby bol svet úžasné miesto pre všetkých.
Spomienky… No, Vlado Dočkal sa mi prepája úzko s mojim synom. Jasné, vynorila sa mi v tejto súvislosti spomienka na Maroška, pretože som obhajovala prácu o savantoch (nadanej kategórii detí s poruchou autistického spektra) a v rámci nej sme s Dočkalom debatovali vtedy i o mojom synovi.
A teraz je Vlado Dočkal jediný, kto má odvahu nahlas pomenovať tú špinu, v ktorej sa brodíme… No tak ja mám odvahu verejne prehlásiť, že Vlada Dočkala podporujem, že má pravdu a že sa hlboko hanbím za to, kam sme až v tejto spoločnosti klesli.
Záverom…
A stotožňujem sa i s tým, že odísť by mali oni…
P.S.: Niečo pekné na záver:
K tomu úvodnému kade mi lietajú myšlienky: V ericksonovskej hypnóze sú také slová – kotvy: poviete ho a spája sa s tým celý rad ďalších asociácií, či krokov.
Tak teraz dám jedno také slovo – kotvu: nie je určené každému: KOFOLA.
Elena Ružomberok, 18.5. 2017