Vlny mora bili o breh ostrova. Rozsýpali biely piesok zo strany na stranu, zhŕňali ho a opätovne rozsýpali…
Belasobelasý vták v lúčoch ranného slnka ležal stále nehybne. Lúče vychádzajúceho slnka ho pohládzali. Vietor mu jemne povieval perím, zasýpal ho lupeňmi červených kvetov šíriacich omamne sladkú vôňu.
Nakoniec sa pohol. Otvoril oči. Posadil sa. Zadíval sa na morskú hladinu. Pootočil hlavu, zrazu zbadal druhého belasého vtáka. Ten ho uprene tíško sledoval. Po chvíli podletel bližšie k belasému vtákovi a spýtal sa „Vidíš ma?“
Belasobelasý vták sa na neho díval, ale neodpovedal.
„Vidíš ma?“ zaznela opäť otázka.
Belasobelasý vták stále mlčal.
Belasý vták priletel bližšie, po chvíli trpezlivo zopakoval otázku. „No tak, odpovedz, vidíš ma?“
„Vidím ťa“ odpovedal belasobelasý vták. „Ibaže očami nevidím všetko. Nevidím veci pre mňa dôležité. Aby som ťa naozaj videl – nie je pre mňa podstatné kým si bol, ale kým si teraz a kým chceš byť. Aby som ťa naozaj videl, potrebujem pochopiť čoho sa v živote dokážeš pustiť a čoho sa budeš v živote držať i v tej najsilnejšej víchrici. Neviem kto si. Vieš to však ty sám?“ zašepkal smutne…
Elena Bratislava, 26.5.2017