Medvedicu Ingu dnes zastrelili. To bolo to posledné, čo som dnes potrebovala počuť. Vlastne som to vedela, len čo som v dnešnej Pravde videla titulok „Za chyby ľudí asi zaplatí medvedica životom“. V tom je ťažké to „bremeno, ktoré nesieme“ my intuitívci. Že presne vieme.
Dnes v mojom blogu krátko a tvrdo o medvedici Inge, aj o zodpovednosti za to, čo si k sebe pripútavame.
Chyby ľudí…
Medvedica žila v tatranských lesoch spokojne a slobodne. Ibaže časom ju ľudia svojim necitlivým prístupom k prírode zmenili, naučili ju na život v blízkosti ľudských obydlí.
Vzali je mláďatá – a ktorá mama by sa nerozbehla ich hľadať na tie pôvodné miesta, kde s nimi naposledy bola? Naozaj ochranári ani netušili, že sa to udeje – čo sú to za odborníci?
Akože to povedal Malý princ?
Stávame sa zodpovední za to, čo si k sebe pripútavame. AJ za to, že to navždy odchádza. Práve naša nezodpovednosť vedie k tomu, že tomu, čo si k sebe pripútavame, prinášame smrť. ..
Sme bezohľadní, nečestní k iným, k svetu, prírode – a tým aj sami k sebe. Na čo sa to hráme? Odpoveď na túto otázku nech každý zodpovie svojmu svedomiu.
Záverom…
Ach, áno, neznášam nečestnosť – tento raz som naozaj nahnevaná.
To je všetko.
Elena Predná Hora, 2.6.2017
P. S.: Áno, vymazala som celú kategóriu Čas detstva. Oba z nej už napísané články sú presunuté v kategórii Viem, má rany Zem.