V spomienkach nachádzame ako prvé najčastejšie tie veci, ktoré sú blízke nášmu srdcu. Chvíle radosti a to, čo sme ako deti pokladali za cenné, zaujímavé, lákavé.
Dnes v mojom blogu pouvažujem o radostných chvíľach môjho detstva.
K ako kvety…
V mojich spomienkach na detstvo sa ako jedny z prvých zakaždým objavia spomienky na časy, kedy som chodievala zbierať kvety. Kyticu kvetov sme stále mávali v obývačke na stole – ak to neboli kvety zo záhrady, tak sme sa vytešovali kyticou, ktorú som nazbierala. Ach, áno, vtedy som mala rada natrhanú kyticu, dnes mám rada kvety v črepníku, živé. Jediné, čo rada „kyticujem“ dodnes sú pivónie a červený smrek, pravdaže.
Chodievala som na lúky ako dieťa veľmi rada, s kamarátkami i sama zbierať kvety. Zlatistožlté prvosienky, voňavé nežné konvalinky, sýtoružové klinčeky, biele či tmavožlté margaréty, divozele a pyšteky, či bledofialové astry.
A potom na lúkach bol celý rad kvetov, ktoré som nechodila zbierať, len obdivovať. Chránené rastliny, ktoré u nás rástli v tých časoch – prvosienka pomúčená, horec, ľalia žltohlav. Poznala som ich lokality a chodila som sa vytešovať tým, že som ich obdivovala. Nebola to doba mobilov, škoda, bola by som si ich fotila.
V kvetoch som sa vyznala dobre, rastliny boli a sú dodnes mojou záľubou. Naozaj nežartujem, keď hovorím o záhradke ako o mojom veľkom sne. Jasné, že by nebola len plná kvetov, ale i úžitková, s ovocnými stromami, kríkmi, oberačkou plodov a zaváraním…
Z ako zvieratá…
Mojim detstvom prešiel celý rad zvierat, to som už tiež kedysi v mojom blogu spomenula. Vždy sme celá rodina mali vrúcny vzťah ku zvieratám. Môj otec bol veľký chovateľ – chovali sme psy, pávy, bažanty, endemské husi, ozdobné sliepky, kadečo. Mama bola veľmi tolerantná, ako deti sme mali mačky, škrečky, pískomily, andulky, ale i ježka, divého zajaca, straku…
Ľ ako ľudia…
Jasné, nebudem teraz doširoka rozoberať rovesníckych kamarátov – detskú partiu, kadečo sme zažili. Tak to už býva, určite i vám sa teraz vynárajú spomienky na kamarátov detských čias.
A hej, sú tam samozrejme i naši doma – stará mama a starý otec (obaja už pred rokmi zomreli), mama, otec (teda bol to v skutočnosti môj nevlastný otec), súrodenci. A krstná mama, moc som ju mala rada, aj keď sme sa v dospelosti nevídali často. Vždy stála pri mne, a z času na čas ma prekvapila niečím pleteným pre moje deti.
Jasné, ovládam dobre všetky ručné práce, deťom som plietla naozaj veľa, ale i tak bol pre mňa svetrík pre ne od krstnej mamy zakaždým cenná vec, vzácnosť. Jediná vec, ktorú som od nej nedocenila, bol čipkový sýtooranžový pulóvrik s veľkým výstrihom, ktorý uplietla pre mňa. Vyzeral ten pulóvrik úžasne, no ja mám veľké prsia a nápadné výstrihy preto nenosievam, chodím oblečená obvykle úplne jednoducho, keďže chcem, aby si ma ľudia cenili ako človeka, pre moje duševné kvality, a nie pre poprsie. Ten pulóvrik som odložila do skrine a po pár rokoch som ho popárala, spravila som ktorejsi dcére veselú vestičku, dokombinovanú s bielou vlnou.
Krstná mama už tiež zomrela, pred pár rokmi, moc som za ňou plakala.
M ako miesta…
Naša záhrada, potok a záhumnie, skala pri lese, lesný chodník na Waltierovej, mnoho, naozaj mnoho miest sa mi vynára v pamäti.
S ako spomienky…
Všechsvätých – milovala som ten deň a podvečer na dedinskom cintoríne, rozžiarenom tisícmi sviečok. Rovnako, možno aj viac ako Vianoce, mal pre mňa neskutočnú silu.
Ach, poviem vám, moc milujem také trochu romantické a trochu bláznivé dni.
Dám teraz spomienku na jeden z nich, ktorý sa mi teraz vynára pred očami – Silvester spred dávnych rokov, kedy som ešte ako slobodná s bratmi popoludní šla do lesa, na Vápeničku. Bolo nepríliš chladno, úplne bez snehu. Opekali sme si slaninu – opekanie slaniny milujem (oveľa radšej ako jej jedenie), sú to chvíle pohody, v ktorých akoby sa zastavil čas. A potom – keď sme už dopiekli slaninu a pahreba dohasínala – začalo ticho snežiť. Sprvu jemne, nesmelo, v drobných vločkách, no postupne padali husté chumáče snehu, čoraz väčšie, poletovali bezstarostne a zvedavo okolo nás. Pahrebu sme oživili, rozhorel sa veľký oheň, plamene šľahali dovysoka. Bol už silvestrovský podvečer, keď sme sa vracali domov.
Bol to prekrásny deň.
Záverom
Nesieme v sebe mnoho spomienok. Dáme hru na jednu otázku? No – aká spomienka sa mi vynára práve teraz?
Fúha, pravdu? Náš dvor v letný podvečer, ako chystáme drevo. To som mala 12 – 13 -14 rokov. Štiepali sme ho so starým otcom, on ho pílil na cirkulárke a ja som ho potom rúbala. Zbierali sme voňavé piliny do vreca. Ach, vôňu toho dreva cítim aj teraz…
Bola som vtedy unavená, ale šťastná…
Elena Predná Hora, 16.6.2017
Elena Predná Hora, 16.6.2017