Povieval teplý vánok a jemne sladkú vôňu kvetov v zlatistom ráne rozvieval všetkými smermi.
Vlnky s ním nedočkavo poskakovali hladinou mora, vyskakovali na breh ostrova. Nad ostrovom vládol hlboký pokoj. Až taký, že oblaky, trblietavo biele v lúčoch slnka, zastali na svojej nebeskej púti v zvedavom očakávaní, čože sa to dnes deje…
Deň plynul ťahavo ako med, kvapkajúci z lyžičky. Pomaly, po kvapkách, chvíľa za chvíľou…
Nedočkavý vietor náhle zavial prudšie, netrpezlivo rozfúkaval medovú pomalosť dňa. Lupienky červených kvetov rozvieval okolím, zasypal nimi belasobelasého vtáka. No tak, preber sa už, povedz niečo, ševelil mu do ucha. Prečo mlčíš? Čo sa stalo?
Belasobelasý vták sa zadíval na vietor, víriaci okolím.
„Vietor, zvedavec“ odpovedal na jeho otázku. „Sú dni, v ktorých hovoríme srdcom. Nepočuje nás vtedy každý, naše ticho počuje iba ten, kto nám naozaj rozumie.“
Elena Bratislava, 24.6.2017