Fúha, do silnej témy som dnes zaťala. Ale téma o smrti je vždy aj témou o živote – pretože život je silnejší ako smrť…
Pravdaže, dnešný nadpis môjho blogu parafrázuje citát z Muntheho Knihy o živote a smrti. Ten v úvode svojej knihy písal o škriatkovi, ktorý stále žije a že sme to len my, kto umiera…
Takže to je téma dnešného blogu.
Smrť…
O smrti ľudia málokedy uvažujú. Hoci je všadeprítomná a sprevádza život každého z nás ako jeho neoddeliteľný protipól.
Siahla som opäť raz po čase po mojom veľkom sivom zošite, v ktorom mám kadejaké citáty z dávnych čias. Ach, hej, Exupéry vo Vojnovom pilotovi povedal, že niet smrti, keď sa s ňou stretnete. Niečo podobné hovoril i Maeterlinck, že nie je hrozný príchod smrti, ale odchod života, ktorý jej vzdoruje. Hm, je to podľa mňa aj taká schopenauerovská idea, že ak raz zaspíme, potom nie je podstatné či spánok trvá sedem hodín alebo navždy.
Strata a smrť…
Nuž, každá strata je pre nás malou smrťou. Ak zomrie niekto blízky, odchádza kus z nás. A hej, kúsok z neho sa uchováva v našich spomienkach, v našom srdci.
Môj syn by mal tento mesiac 18 rokov. Môj synček, moc, moc mi chýba. Ach, ten deň sa už blíži – a ja mám pred sebou jeden krok, ktorý dovtedy musím spraviť. Keď som sa kedysi (tuším že začiatkom roku 2016?) dostala ku konšteláciám, pochopila som nenáhodnosť vecí. Prešla som odvtedy kus cesty a dnes rozumiem, že ten krok jednoducho musím urobiť. Postaviť si konšteláciu s tou lekárkou, ktorá moje dieťa zabila (samozrejme, nie s tou reálnou osobou, len v zastúpení). Poviem vám rovno, ja by som bola pred časom radšej brala riešenie Aborigénov – aby sa tá lekárka musela nasťahovať do našej rodiny a žiť v nej, aspoň dva mesiace. Aby videla, čo jej čin spravil s našimi životmi, s nami všetkými. Párkrát som sa predtým dívala na jej fotografiu na facebooku, spokojne sa tam usmieva, potom som s tým prestala, lebo ma to nivočilo. Podarilo sa mi ju vymazať z mysle, dokonca aj do Rožňavy, kde žije, som šla bez toho, aby som o nej v tom meste musela uvažovať. Ale musím spraviť ešte ten jeden krok, nechať ju s následkami jej činu samotnú.
Stále vo mne bežia dva paralelné programy – a ja medzi nimi kolíšem. Som silná, čo sa týka mojej zodpovednosti, nechcem aby sa čokoľvek zlé nieslo ďalej generačne a chcem uchrániť svoje deti, snažím sa robiť konštelačne kroky na ich ochranu. Ale stále neviem, nakoľko chcem chrániť seba.
Život a smrť…
Nuž, jediná vec, ktorá na smrť platí, je život. Ten ju zjavne odháňa, pretože je jej protipólom. Ak je dostatočne zmysluplný a cítime sa v ňom šťastní. Pretože potom žijeme intenzívne, nenivočíme sa únikovými „náhradkami života“ (ako alkohol, drogy, cigarety, prázdny sex, či závislosť na sociálnych sieťach, práci, jedle, atď.). Ak chceme žiť, potom si musíme pravdivo zodpovedať na otázku, ako chceme žiť, aký život by nás napĺňal, čo by sme v ňom mali mať a čo z neho musíme odstrániť, aby sme boli šťastní.
Záverom…
Smrť je jedno veľké neznámo, hovoria filozofi. Ale to je aj život, nie?
Elena Predná Hora, 2.7.2017
P. S.: Čo je najsilnejšia obrana proti smrti? Hm, naozaj neviem, kto to povedal, ale presne na toto v tejto chvíli myslím: Uchovaj si svoje sny. Nikdy nevieš, kedy ich budeš potrebovať…