Svitanie presvetlilo breh, belasobelasý vták tam však nebol. Vietor sledujúc kroky svetla úplne zmeravel.
Belasý vták zvolal: „Vietor, hej, vietor“. Vietor podskočil, ten hlas ho prebral. Prebehol prudko hladinou mora, rozhrnul náhlivo vlny. Pri bielom kameni na morskom dne ležalo telo belasobelasého vtáka. Vietor napäl sily a biely kameň aj belasobelasého vtáka vyhodil na breh mora. Hladina mora sa zavrela.
Prvé slnečné lúče dopadli na kameň, postupne osvetlilo vychádzajúce slnko celý breh. Belasobelasý vták ležal nehybne v teplom piesku vedľa kameňa. Kameň žiaril iskrivo bielo, zachytával slnečné lúče a ukladal ich do svojho vnútra, snažil sa nimi odovzdávať teplo vtákovi, vdýchnuť mu život. Vietor i slnko sa spojili a vysušili perie vtáka. V slnečných lúčoch jeho perie bolo takmer biele. Ležal nehybne.
More šumelo, nad jeho hladinu vylietali s hlasným krikom čajky, vietor šíril omamnú vôňu kvetov. Nebom sa pokojne vznášali oblaky, trblietavo biele. Nový deň otváral svoju lákavú náruč. Vietor ševelil lístím v lúčoch ranného slnka. Sfukoval lupienky kvetov, zasýpal nimi nehybné telo vtáka, na jeho bielom perí žiarili červené lupene ako kvapky krvi.
Na hladinu mora zúfalý vietor šumel slová, napísané na kameni:
Hodnota dobrého skutku sa nemeria jeho veľkosťou, ale jeho úmyslom.
K cieľu vedie vždy len priama cesta.
Najďalej sa na svojej ceste dostaneme poznávaním pravej hodnoty vecí.
Iba časti celku tvoria celok.
Cesta z bodu A do bodu B je rovnako dlhá ako cesta z bodu do B do bodu A.
Ak chceme niekam dôjsť, musíme tam vykročiť.
Aj vták Fénix sa opätovne rodí v plameni ohňa, a nie vo svetle sviečky.
Nepotrebujeme odpúšťať, ak neposudzujeme.
Jediná pravá pieseň je pieseň nášho srdca.
Najúžasnejším svetlom je plamienok v temnote.
Pravdu máme po celý čas pred očami.
Náhle ku kameňu pristúpil belasý vták. Na kameň dopísal jednu vetu…
Biely vták sa pohol, sprvu nebadateľne, no po chvíli sa zreteľne nadýchol.
Vietor ustal.
Elena Predná Hora, 4.7.2017