Otázky, na ktoré nevieme odpovede. Idú s nami našim životom. Poletujú okolo našej hlavy ako dotieravé muchy, či ako roj včiel. Niekedy sa pred nimi oháňame a poodletia, inokedy bzučia a bzučia.
Stáva sa vám to? I mne.
A tak dnes v mojom blogu o myšlienkach, ktoré lietajú a bzučia. A občas štípnu, možno aj žihadlo nechajú…
Otázky, na ktoré chýba odpoveď…
Poletujú okolo nás, márne sa snažíme ohnať. Objavujú sa znovu a znovu. Niektoré z nich úspešne zaplašíme, pretože odpovede postupne získavame. Prichádzajú k nám postupne v čase, alebo ich nachádzame v sebe, dávame si na ne sami odpoveď.
No iné otázky sú vytrvalé bzučalky. Prenasledujú nás a počujeme šum ich krídel ustavične pri sebe. Každý máme tie svoje vytrvalky. Súvisia s našou neistotou a strachmi, zraneniami, bolesťou…
Tá moja najviac vytrvalka je otázka, prečo zomrel môj syn. Prečo to vôbec Boh dopustil, ako mohol urobiť môjmu synovi i mne takú zlú vec. Maroško mal život pred sebou, tešil sa z neho. Mal žiť – a môj život s ním mal pokojne plynúť deň za dňom v roky zaužívanom stereotype, navždy.
Múdri filozofi hovoria, že náš život sa mení, aby mohlo prísť niečo nové, lepšie. Hm, neviem si predstaviť nijakú lepšiu verziu, ako život s mojim synom. Ráno som písala o zázračnosti dúhy – tak kým žil môj syn, bol pre mňa každý deň dúhový. Teraz sa snažím aspoň vidieť farby dúhy v okamihoch dňa.
A hej, pravdaže, jeho smrť rozhodne nič nevylepšila v mojom živote. Práve naopak. Konštelačne mi vychádza úžasná budúcnosť, láskavo ma objíma, aj úspešná realizácia projektu, ktorý úprimne pokladám za úžasný, no ešte mám čakať, čosi sa má udiať – ibaže ja neviem čo a kedy konečne.
Nachádzanie odpovedí…
Viem, že ma Zámer sveta nabáda k trpezlivosti, koincidenčne na to opakovane a opakovane narážam, mám nechať veci plynúť. Počujem ten hlas. Nuž, je to pravda, chýba mi trpezlivosť, pretože naozaj potrebujem nejaké aspoň malé znamenie Zámeru sveta, že všetko to ide tým správnym smerom, a akým vlastne, k čomu to všetko v mojom živote smeruje… Vlastne ja dokonca mám odpoveď Zámeru sveta, len jej vonkoncom nerozumiem – „čo má ku mne prísť, musí sa najskôr uzdraviť, môže prísť len naozaj uzdravené“. No načo sú mi odpovede, ktoré nechápem? A ďalej hmla, len koincidenčná platňa, ako mám trpezlivo nechať veci plynúť.
Ale aspoň viem, čo mám spraviť ako ďalší krok ja. Poviem vám to – uvedomujem si, že sú veci vyššie ako my, mám k Zámeru sveta naozaj hlbokú úctu nielen v hlave, ale aj v srdci a mám chvíle, keď si skutočne uvedomujem, že nechať veci plynúť je tá správna cesta. No niekedy ma zaplaví netrpezlivosť a nedôvera – úprimne – za tým je stále môj hnev na Boha. Tak, je to vonku.
Moja víkendová konštelačka presne na to nepriamo narazila. To je ukryté hlboko v pozadí, je to boj cez hranicu času. Vy tomu nerozumiete, ale ja hej, pretože v úlomkoch mojich spomienok na pradávno som cítila dlhý čierny plášť, ktorý mi vial vo vetre. Môj prvotný hnev po smrti syna voči Bohu bol obrovský. Dospela som k postupne k zmierlivosti v štýle – „sme teraz celkom dobrí kamaráti“. No už ste v obraze? Chýba mi ešte pokora voči Bohu, pravdaže. A práve tomu sa musím postaviť. Musím definitívne usporiadať svoj vzťah s Bohom, naozaj definitívne.
Jasné, pôjdem do Bratislavy na sobotňajšiu konštelačku. Moc potrebujem, aby mi dovtedy Zámer sveta vniesol do života niečo radostné, dobré, povzbudivé, aby ma to nejako posunulo k prijatiu toho všetkého. Pretože do Maroškových narodenín, ktoré budú 19.7. ma čaká ešte veľký kus práce. Zastavím to všetko, nič sa neponesie generačne ďalej.
A dnes napíšem Honzovi, k nemu mám hlbokú dôveru. Takú hlbokú, že jemu by som si i multidimenzionálku nechala postaviť. Snáď nie je na cestách.
Záverom…
Hm, dáme hru na jednu otázku? No, dobre. Na čo práve myslím? Tak hej – na slová známeho vynálezcu Edisona „je tam veľmi pekne“ (povedal, keď sa na chvíľu zomierajúci prebral).
Elena Predná Hora, 5.7.2017