Mesiac v splne žiari na fialkasto modrej, pomaly podvečerne tmavnúcej oblohe ako čerstvý zlatooranžový pomaranč. Ach, hej, u nás z balkóna ho pozorujem, pretože som konečne doma. A kým sa obloha ponára postupne do tmy, vynárajú sa na oblohe hviezdy ako drobné striebristé bodky, a aj dnešný blog.
Naozaj len pár slov k dnešku dám…
Neopísateľne dlhá cesta z Bratislavy – preklenula som ju občasným čítaním Bíleho, občasným čítaním facebooku, občasným pozorovaním krajiny a na chvíľu som i zaspala. No nekonečno dnešnej cesty dolnou trasou domov po dnešnej konštelačke…
Hej, dala som to dnes, riešila som ten môj vzťah s Bohom – nevládzem o tom teraz povedať nič, je to čerstvé a silné. Potrebujem Bohu uveriť, že to so mnou myslí dobre. Zapadá to presne do tej mojej nedôverčivej nedočkavosti či obave, ktorá u mňa ešte stále občas prestriedava to životné múdre „nechaj veci plynúť…“
Zaujímavé, ako nám život dáva príležitosti k rastu. Celoživotne a neustále. Nevyužijeme šancu, ale potom padáme.
Nuž, ja som bohvieako rásť netúžila – chcela som žiť svoj malý jednoduchý každodenný život, hlavne že som bola s mojimi deťmi. Nemala som potrebu zosilnievať, zmúdrievať a napĺňať nijaké hlboké životné poslanie, mojim ideálom nebolo „byť silná“, nikdy som to neriešila a brala som veci, ako ich život prinášal. Dobré i zlé. Ako moje miesto v živote mi stačilo, že som obyčajná mama.
Ibaže na svoje životné poslanie akosi musíme naraziť, skôr či neskôr…
Záverom…
Uvidím, čo prinesie čas. Je to dialóg medzi mnou a Bohom, čo musí plynúť…
Dívam sa oknom na hviezdy, žiaria tak ďaleko. Nie, nič viac teraz nedodám…
Elena Predná Hora, 8.7.2017