Takže v dnešnom blogu, jemne veselom, malé nazretie spoza rohu – len tak, ako to u nás chodí – možno niekedy, občas, skoro vždy. Dnes je to skrátka o krajine môjho srdca…
O mojej rodine a iných zvieratách…
Veď hej, je i Durrellova kniha, presne s týmto názvom. Durrella parafrázujem rada – moc ho milujem. A jeho spomenutú knihu mám v češtine – smejem sa na nej skoro ako jeho žena, o ktorej napísal, že sa pri čítaní tej knihy smiala nahlas a naplno – čo ho veľmi tešilo a napĺňalo hrdosťou, až kým mu nepovedala, že ju tak pobavil jeho pravopis. Už som o Durellovi a jeho knihách, ktoré milujem moc a moc, v mojom blogu kedysi písala.
Ako od Durrellov…
Niekedy si pripadám ako od Durrellov. Bola to taká milo bláznivá rodina, ktorej život sprevádzal humor a radostnosť. I ja milujem bláznenie a pochabenie sa, som ako veľké decko. Nie som ten prísny typ rodiča, ktorý autoritatívne dupe a vyžaduje vojenskú disciplínu od svojich detí. Oveľa viac si vážim láskavý humor a hrejivosť – a to som sa usilovala vštepiť aj svojim deťom. No poviem vám – to by ste zírali, ako mi to vyšlo. Aj ja niekedy zíram – veď dám príklad…
Včera najstaršia dcéra Kika dorazila z Revúcej, bola sa prihlásiť do autoškoly. Najmladšia Jazmínka hodila zvedavo udičku – „no tak ako, Kika, ako to dopadlo?“ „Mame som volala, všetko som jej povedala“ stroho situáciu popísala Kika. Jazmínka hlasno zvolala so smiechom: „No vidíš, čo je to za matku? Nepovedala mi o tom ani slovo…“
Nie, nie som prísny kritik, viem sa s deťmi blázniť, až by ste neverili. Príhoda z našej halloweenskej párty spred pár rokov (to ešte žil Maroško a hodne sme sa veselili) je nezabudnuteľnou legendou a dievčatá ju rady vyťahujú. Hrala som v nej veľkú úlohu ja v maske smrtky v temný a hmlistý halloweenský večer, a ešte aj autobus – ale do detailov nebudem zabiehať.
A keď som dnes už toľko poodtiahla záves, prezradím, že ja nie som prísny kritik mojich detí, ale ony moji kkkkkritici sú – majú zoznam „pravidiel pre mamy“, ktorý by rozširovali a rozširovali, keby som ho počúvala…
„Mami, tú farbu si predsa nemôžeš dať na vlasy, takú mamy nenosia“ (farba na vlasy, pár rokov dozadu – bola to tizianová henna)…
„Mami, tie šaty si nemôžeš obliecť, vyzerala by si ako zhúlená Barbie…“ (predminulý týždeň s mojimi novými šatami zo sekáča – pôsobia nežne romanticky, sú slušne dlhé, beztak si ich navliekam s legínami – a navyše, Barbie rozhodne nie je môj životný vzor – ja si Barbie predstavujem ako výdatne vymaľovanú ženskú, s výrazne nalakovanými nechtami, afektovaným hysteroidným správaním, cupkajúcu v topánkach na vysokých, vysokých, vysokých podpätkoch, milujúcu cukríkovo ružovú farbu a lepkavo vtieravé latinopesničky typu Makarena či Despasito. To ja môžem v mojich outfitoch v ktorejkoľvek chvíli vyraziť na cestu lesom, dokonca by som takú cestu aj v pohode prežila a môj hudobný ideál je Žbirka a trampské pesničky).
„Mami, to určite nechceš nosiť do práce, však? Alebo meníš prácu a ideš pracovať pri smetiaroch?“ (reakcia na moje nové tričko zo sekáča včera, z akcie za euro – decentne čierne, úplne jednoduché, pánskeho strihu, s úžasným filozofickým nápisom, úplne jemne bielym – no tak vám poviem, videla som v tom obchode desiatky pre mamy oveľa, oveľa horších tričiek, s výraznými výstrihmi, krikľavo farebných). „Jasné, že chcem, aj budem, pretože je úžasné. A k smetiarom by som šla robiť rada, je to dobre platená práca, ale žiaľ, tam sa dostaneš len cez známosti…“ odpovedala som provokačne.
V duchu sa na tom zabávam, pravdaže, ako sa ma snažia cenzurovať. Necítim sa ohrozená ich názormi, pretože ja som ten, koho názor ako rozhodujúci počúvam. Moja hranica toho, čo má byť a čo je správne, sa životnými skúsenosťami posunula k tolerantnosti, uznaniu odlišností, prijatiu jedinečnosti, takže tak. Vedia, že si dám, čo chcem, a ja viem, že to vedia. V skutočnosti sa týmto doťahovaním len tak doberáme…
Ach, áno, dávno som vám neprezradila, čo čítam…
Takže dnes to napravím – čítam práve knihu Domov je místo, odkud tě nevyhodí… ani když vyrosteš. Je to prekrásna kniha Dagmar Zezulovej, autobiografický príbeh jej rodiny, ktorá bola pestúnskou rodinou.
Dám z nej nejakú múdru myšlienku – takú pre mňa teraz hodne aktuálnu – „v každej situácii sa človek potrebuje na niečo tešiť“… Musím si to pripomínať znovu a znovu, keď mi je biedne.
A že na čo sa teším ja teraz? Hm, kráti sa mi čas do Marošiho narodenín, je to už za pár dní – a tak sa intenzívne teším na zajtrajšie ráno, pôjdem skoro ráno do lesa. Teším sa na svitanie a na oblaky, budem ich chvíľu pozorovať.
Záverom…
A na čo sa tešíte vy? Skúste si odpovedať na túto otázku – na čo sa naozaj úprimne, z celého srdca tešíte?