Krajinu oblakov milujem hlboko a hlboko, ale veď to viete. V mojej duši plávajú oblaky. O nich a aj o svete, nad ktorý plávajú, tento dnešný blog…
Deň plynul…
Nebom plávajú oblaky už od skorého rána. Biele nezbedné barančeky sa v priebehu dopoludnia zmenili na huňatú perinu, pokrývala veľkú časť oblohy, a len kde-tu ňou presvitala sýto belasá… Fúha, snáď nezaprší, popoludní chcem konečne do lesa – hovorila som si, túžila som ponoriť sa do lesnej krajiny. Baví ma kráčať lesnou cestou, či kamenistým chodníkom, viesť s lesom tichý dialóg. Nie, ja od lesa nečakám nič zlé, mám k nemu hlbokú dôveru. Nepotrebujem pobiehať lesom s krikom, zvončekom či hlasnou hudbou, aby som odplašila „medvede, diviaky a všetky tie potvory, čo v lese sú“. Podľa mňa jedinou potvorou, ktorá sa v lese objaví, je človek, ktorý sa lesa bojí a správa sa k nemu necitlivo – skutočne nerozumiem, načo do lesa chodia ľudia, ktorí sa ho boja.
Ach, ale späť k tým oblakom. Akési šedasté vycválali spoza horizontu, hm. Saganová mala v jednej svojej knihe (Zázračné oblaky) taký nádherný citát o oblakoch „mám rád, oblaky, oblaky na obzore, letiace oblaky, zázračné oblaky…“ Ja oblaky tiež milujem. Rada ich pozorujem, hrám sa v predstavách s ich tvarmi – čo mi to len pripomína tento oblak? – plyniem s nimi. Keď zomriem, určite nechcem sedieť na nejakej hviezde a kývať z nej, ako si ľudia často predstavujú, ale budem plávať s oblakmi.
Nakoniec sa šeď rozplynula a prevládla príjemná modrá s preháňajúcimi sa barančekmi. A tak sme vyrazili do hôr v rodinnej zostave – na Orlovú, a z nej ešte ďalej
(nie do nekonečna a ešte ďalej ako Woody či Bass v rozprávke Príbeh hračiek – Toy story. Fúha, ten príbeh Maroško miloval, pozerali sme ho dookola, aj som Marošiho preto občas volala Woody, mal o tej rozprávke aj knihu. A raz som kúpila v sekáči tričko s Bassom a Woodym, ušila som z neho poťah na vankúš – ja som šila deťom z už nenoseného oblečenia kopec vecí v rukách, od vankúšov, cez hračky, keď boli deti menšie, nohavice, sukne aj šaty. A ten Toy story vankúš dostala Kika, ale Maroši oň zvádzal tuhý boj, vždy chodil do detskej izby, vzal vankúš a vytešoval sa s ním, kým Kika nebola doma. Mal aj svoj s Teletubbiesmi a bordový zamatový, s tými som spávala po jeho smrti, kým som ich nedávno nespálila i s jeho klavírikmi. Som hlúpa, viem, že sa takto nivočím, ale Maroši bol najdôležitejší človek môjho života. Možno sú ľudia, ktorí zvládajú takúto stratu, ale ja sa teraz zasa trápim, veď môj syn by mal osemnásť rokov. Mal by osemnásť rokov. Ja mám dosť rečí o tom, ako nám negatívne skúsenosti pomáhajú zosilnieť – ja nechcem byť silná, ja chcem byť šťastná. Chcela by som mať pri sebe svoje dieťa, živé – a po tej minulovíkendovej konštelačke s Bohom som namiesto upokojenia znovu pocítila hnev. Dokonca som zasa začala hľadať kadejaké články, o tom, ako čas nie je jednosmerný, či ako neexistuje. Och, môj synček, moja láska, chýba mi, tak veľmi mi chýba.
Bohu sa nepáčilo, že mu neverím, že má so mnou dobré plány – nuž, to je pravda, ja teraz neverím nikomu. A neviem si vôbec predstaviť, čo lepšie by mi mohol Boh do života dať ako bol život s mojim dieťaťom. To bolo to najlepšie, čo som v živote mala.
Viem, že by som mala byť vďačná za všetko, čo v živote mám. A aj dnes – som úprimne vďačná
A hej, hoci to vyzeralo dažďovo, oblohou tiahli tmavošedasté mraky, nakoniec sme dovýletovali bez zmoknutia. Aj to ma teší.
Záverom…
Oblaky pretvárajú oblohu na zázračnú krajinu. Nikdy počas života ich nevidíme rovnaké, vždy sú iné, jedinečné. Plynú do diaľky a strácajú sa kamsi za horizontom…
Tak saganovsky – letiace oblaky, zázračné oblaky.
Elena Predná Hora, 16.7.2017