Kedysi dávno malé semienko vietor uchytil a niesol doďaleka.
Doliehal k nemu šum lístia v korunách stromov – nepúšťaj sa príliš ďaleko, buď opatrné. Nieslo sa však ďalej, vyletelo do výšky a hriali ho slnečné lúče. Svet v nich skrásnel, zdúhovel.
Oblohou plynuli oblaky a drobnučké semienko si pripadalo ako vták, voľne a slobodne sa vznášalo kamsi do neznáma. Odvážne sa posúvalo ponad lúku pri potoku, aj ponad les, ďaleko k lákavým horizontom.
Po nejakom čase pocítilo túžbu zosadnúť – nie, nebolo to únavou – letelo práve ponad akúsi lúku. A tam zatúžilo jeho srdce zoskočiť a zakotviť.
Stalo sa.
Semienko odvážne hupslo do vysokej trávy. Usadilo sa – a čas plynul. Slnko sa už chýlilo k obzoru, prichádzala noc. V čierno-čiernej tme bolo občas počuť húkanie sovy, inak vládlo ticho.
Semienko zaspalo a zobudilo ho až príjemné teplo. Temnotu noci vystriedalo ráno, ktoré vystieralo náručie plné lúčov slnka.
A tak plynul deň za dňom.
Prišiel deň, keď sa na mieste semienka ukázal klík. Rástol, nadšene sa dvíhal ku slnku, prerážal si cestu hustou trávou, až zrazu na tom mieste čnel stromček. Malá briezka.
Čas plynul vo svojom kolobehu ďalej, rok za rokom pridával breze na sile. A nie, nebola už sama, utešene sa stromček rozrástol na tom mieste a v priebehu času vytvoril rodinu briez.
Roky na ich kôre zanechávali stopy, no ony statočne čelili nepriazni počasia. Nezdolali ich návaly snehu, ani víchor preháňajúci sa kopcom v zimných časoch.
A statočne tam stoja dodnes. Ich rodinka sa rozrastá. Slnečné lúče ich každé ráno hladia, vietor rozčechráva ich koruny. Brezy sa dívajú do diaľky, až na zdychavské lazy. Za sebou, kdesi hore, hore na kopci majú prednohorské bytovky. Tešia sa, že sú súčasťou sveta, žijú svoj život pokojne a zmysluplne, pretože našli svoje pravé miesto.
Áno, to sú ony. Sú prekrásne, však?
Elena Predná Hora, 27.7.2017
P. S.: Ach, pravdaže, nová jedenástka – v nej o kadečom, môjmu srdcu blízkom. od týmito brezami som sedávala ten prvý rok po synovej smrti.