Idem domm…
Domov je niečo, ktoré máme všetci pevne v srdci. Je to miesto, ľudia, sieť spomienok, hlboký pocit bezpečia, láska, zdieľanie…
Pravdaže, dnes začína nová jedenástka a jej prvý blog o domove, a o neviditeľnej sieti, ktorou sme s ním prepojení…
Domov…
O domove sa popísalo toho naozaj veľa. Väčšina z nás si uvedomuje jeho cennosť a hlboké korene, ktoré zapúšťa do nášho srdca. Niekedy sa hovorí, že domov sú ľudia, ktorých milujeme. Ale podľa mňa domov znamená aj mať miesto, kde sa celoživotne usadíme, a ktoré utvárame podľa seba.
Náš prvotný domov, spojený s detstvom a rodičmi, je miestom, kam sa vraciame – v spomienkach, a aspoň občas aj v realite. Opustíme ho tak prirodzene, keď vyrastieme, a budujeme si domov vlastný.
Niektorí tvrdia, že domov budujeme v srdci, no ja si myslím, že je dôležitý aj ten v realite. Taký skutočný, naše vlastné hniezdo. V časoch, kedy spoločnosť potrebuje lacných robotníkov v štýle „hodíme ťa, kde ťa práve potrebujeme“, je filozofia domova a jeho hlbokých koreňov v jej očiach nepodstatná. Iste, niektorí ľudia sa dívajú na sťahovanie a zmenu ako na novú príležitosť, zmenu životného štýlu. Sledujem občas seriál „Nakupujeme domy a byty v zahraničí“ – neplánujem takú kúpu, ale páči sa mi, ako sa ľudia snažia vybudovať nový domov, zapustiť korene. Ľudia najmä z Ameriky sa sťahujú do nových a netradičných lokalít za prácou, aby spoznali novú kultúru a životný štýl. Európania sa často sťahujú do oblasti rodiska, ako „návrat ku pôvodným koreňom“. Často sa ľudia pri sťahovaní snažia preniesť na to nové miesto niečo z toho svojho pôvodného domova, prevážajú cez oceán staré skrinky, stoly a stoličky,… Zakaždým sa snažia vytvoriť si domov, t. j. čosi stále a stabilné.
Niektoré tie miesta sú prekrásne, ale ja by som určite chcela zostať na Slovensku, netúžim sa sťahovať do Ameriky, Kanady (i keď tam sú úžasné lesy), dokonca ani do Írska (ktoré milujem s jeho keltskou kultúrou). Ja som tu doma, kebyže si budujem domov, stavala by som niekde v blízkosti lesov a hôr, dolniaky s ich nížinami a horúčavami nie sú pre mňa to pravé.
Slováci sú obvykle tradičnejšie spojení s domovom, ako napríklad takí Američania – to vidieť v lokalitách, kde niet práce a oni sa nechcú pustiť svojho pôvodného domova, ísť inam. Hej, domov je naozaj silné puto, najmä ak ho budujeme krok za krokom s láskou – staviame dom, vysadíme stromy v záhrade. Presne to je z môjho pohľadu mimoriadne silné puto – moc som v živote túžila budovať takto dom, aj vysadiť záhradu. Kdesi som čítala, že „vizualizujte svoje želania, nakreslite si ich a splnia sa“. Nuž, poviem vám – kresliť si dom, aký budeme mať, aj so záhradou, bola moja obľúbená zábava po celé roky – a nič. Teda, zatiaľ, pravdaže…
Idem domm…
Idem domm… napísala som včera poobede radostne na facebooku mojim blízkym. Konštelačné stretnutie skončilo vďaka dobrej vôli lektorov skôr, ťahali sme bez prestávok, navyše ma kolega odviezol na stanicu. A tak som namiesto nočného spoja cestovala domov poobede, hoci s rizikom, že budem musieť zvládnuť cestu Muráň – Predná Hora neskoro večer pešo, čo je do kopcov vyše 9 km. Jasné, moja najpriateľka mi ešte predvčerom volala, že aby som prišla do Revúcej a prespala u nej, ale chcela som domov (a nie, nakoniec som žiadnu nočnú túru neabsolvovala, zachránil ma jeden milý sused s autom).
Odchádzala som z domu v sobotu predpoludním, pár hodín som čakala v Revúcej, potom v Rožňave som čakala vyše sedem hodín na stanici, autobus šiel až po polnoci – cesta do Bratislavy býva veru riadnou štrekou. Je to náročné na čas, energiu, aj financie. No som vďačná osudu, že to môžem zrealizovať – a s vďačnosťou zvládneme kadečo.
Hej, ja som hlboko vďačná životu a osudu za veľa vecí. Od narodenia mojich detí zažívam takú hlbokú vďačnosť často, pretože život s nimi pokladám za zmysluplný. Nie v žiadnych veľkých chvíľach, ale tak každodenne, naozaj častočasto. A je fajn vidieť, keď sa vraciam domov, ako je kus zo mňa v nich a robia veci tak, ako ja – trebárs len v tom, že spravia zo sliviek či z jabĺk ku obedu čerstvý kompót, tak ako včera (teda, ku obedu, poobede ten čerstvý slivkový kompót jedli i s vanilkovou zmrzlinou – veď ja večer tiež….)
Ach, áno, aj o tom je domov…
Záverom…
Domov je hodne silné slovo.
Elena Predná Hora, 31.7.2017