Vlažné ráno, v horách príjemne vlažné. S oblakmi, malátne sa prevaľujúcimi v belasosti oblohy. Malí bieli huňáči. Koruny stromov za oknom obvykle šumia vo vetre, no teraz fúka len mierny vánok.
A my že máme fúkať tiež? Do čoho by sme mali fúknuť?
Ach, áno, dnešný blog je práve o tom.
Dnešné ráno…
Slnko sa dnes síce neprediera spomedzi oblakov, ale je tam kdesi za oblakmi. A určite vyjde. Pre každého z nás. Viete to, však?
U nás na Prednej Hore dnes od rána vládne čulý ruch. Susedia sa rozprávajú na svojom dvorčeku, suseda absolvuje rannú prechádzku so psami, ktosi vyhadzuje smeti do smetiakov – v tichu sa každý krok rozlieha. Pokojné sobotňajšie ráno…
Ja som skoro ráno chystala cestovinový šalát Jazmínke, ide na celý deň ku koňom. A horúce kakao. Takže moja ranná prechádzka lesom sa nekonala. Ale dnes do lesa určite vybehnem. Potrebujem cítiť dych vetra. Cítite jeho závan na tvári aj vy?.
A my že máme fúkať tiež? Do čoho by sme mali fúknuť?
Možno do púpav?
Do čoho obvykle fúkame? Hm, milujete fúkať do púpav? Ja teda áno, pripomína mi to chvíle s mojim synom. Držíme v prstoch púpavu, fúkneme a jej semienka s bielymi padáčikmi sa rozletia vzduchom do ďaleka. Dopadajú všade okolo nás, všade, všade. A my vieme, že naše fúkanie má hlboký zmysel, lebo tie semienka sa uchytia. A o rok tu bude zlaté more, s prísľubom púpavového medu, aj bielych padáčikov.
Milujem púpavy a ich premeny.
Aj my sme ako púpavy. Niekedy nás život pozvŕta tak, že sa musíme zmeniť úplne, od základu. Ponoriť sa do svojej podstaty. Ale stále sme to my.
Sú to také prelomové situácie v živote, kedy máme šancu meniť sa. Niekedy ju dokážeme využiť naplno, ak máme odvahu. V takých chvíľach si kladieme rôzne otázky. Ak ideme dopredu, rastieme, stávame sa lepšími ako sme boli – zrelšími, životne múdrejšími, súcitnejšími, viac ohľaduplnými (a ak naozaj rastieme, tak rozumieme, že nie múdrejšími a zrelšími ako tí druhí, ale ako sme boli my sami doteraz). Sú časy premien, ktoré bolestné miesta v nás uzdravujú. Jediná otázka podľa mňa nám pri takejto premene ukazuje správny smer – ak by sme boli najlepšou verziou seba a žili v najlepšej verzii svojho života, ako by to vyzeralo?
Ja asi kladiem takúto otázku, občas. Vlastne už viem, čo by som robila v tej najlepšej verzii – môj projekt. A viem aj, aká by som bola. Radostná, dôverujúca. No, snažím sa radostniť, s dôverou je to ťažšie.
Lúčny koník…
Ja zakaždým, keď stratím odvahu alebo dych pri takejto ceste k sebe dostanem postrčenie, takú nenáhodnú náhodu.
Včera ma koincidencie prenasledovali zasa raz bláznivo. Lúčny koník – obrovský, tmavohnedý, sa mi počas dňa opakovane vracal do života. Sedel v kúpeľni (bývame na poschodí, okno je len pootvorené na vyklápačku), o hodinu som zbierala suchú bielizeň, na balkóne hádajte kto? Polievala som kvety a potom som umývala balkón, obrovský lúčny koník bol na balkóne. Zakaždým som ho zobrala do uteráka a jemne zhodila do trávy dolu pod bytovku. O hodinu som vešala ďalšie prádlo, obrovský hnedý koník ma vítal na zábradlí balkóna – a to som už listovala internetom, aké je to znamenie, taký lúčny koník? Nenašla som žiadne vysvetlenie, žiadny symbol, ale som si istá, že niečo pre mňa významné sa mi opakovane vracia do života. Koincidenciu treba vnútorne prijať, je to dôležité posolstvo. A tak som šla na balkón a koníkovi som v duchu povedala – „áno, ďakujem, vidím ťa, rozumiem, že čosi má znovu byť v mojom živote, keď príde správny čas“. Koník sa zvrtol a skočil preč sám, tento raz definitívne. Posolstvo bolo prijaté, svoju úlohu splnil.
Vírilo mi to potom hlavou. Dobre napíšem pravdu, vešala som to prádlo a plakala som, lebo mi napadlo, že sa nejakým spôsobom vráti môj syn. Viem, uvidím v ten správny čas, čoho sa to týkalo.
Potom som nad tým prestala uvažovať, prišli nám knihy, ktoré sme si s Kikou objednali. Po jednej som siahla – vlastne som ju doplnila náhodne do objednávky (ale veď vieme, že nič nie je náhodné). Úplne zvláštne mi prišla do cesty, keď sme minulý týždeň knihy objednávali a tak som bola na ňu hodne zvedavá.
Je prekrásna, naozaj prekrásna – a večer vám o nej napíšem viac…
Záverom…
Slnko sa medzičasom predralo spomedzi oblakov, zlatistá žiara zalieva krajinu. Veď som vám povedala, že určite vyjde. Pre každého z nás.
Dnešný deň máme na dlani. Tak fúknime, nech z neho pre nás vyletujú zlatisté iskričky pohody, radosti, šťastia. Deň plný pokoja a vnútornej pohody vám prajem…
Elena Predná Hora, 5.7.2017
P.S.:
Hm, do čoho by sme mali teraz fúknuť? A možno nielen do púpav?
Ach, áno, fúkni do života. Tak naozaj, radostne. Nie nedočkavo, bezohľadne, ale srdcom – a okolo teba začínajú padať zlatisté, trblietavo jagavé hviezdičky šťastia…