V čiernej noci zúrila obrovská búrka, dunela tmou, blesky bili ponad hladinu mora a osvetľovali ju v prudkom lejaku matne striebristým svetlom. Akoby nastal koniec sveta, všetko vírilo v temnote.
Nadránom búrka konečne utíchla, nastala tma a ticho.
Čas plynul.
Nie, nebol koniec sveta, vychádzalo slnko. Aj po najhoršej búrke prichádza, vždy znovu a znovu. Aj teraz jeho lúče trblietavo zažiarili nad horizontom. Svitalo, svet skrásnel.
Vietor sa skĺzal zľahka popri pobrežných skalách. Nočná búrka zmenila krajinu, zlámala kríky, vyvrátila stromy.
Ani jeden z belasých vtákov nesedel na brehu mora. Ani bielobiely kameň nebol na pobreží…
Vietor zmeravel, zastal. No potom sa nadýchol a rozbehol sa brehom do vnútra ostrova. Tam, v tieni veľkého stromu, dokonale chránený pred morskými vlnami, spočíval bielobiely kameň. Stál pevne, akoby to bolo jeho miesto odjakživa. A veď aj bolo.
Pri ňom sedeli tíško a pokojne dvaja snehobieli vtáci.
Elena Predná Hora, 15.8.2017