Riešenia 5. – Otvorený list pre poslanecké kluby politických strán v rámci NR SR

Každý z nás v živote zažíva stratu – zomiera nám milovaný rodič, partner, či iný blízky človek. No smrť dieťaťa je najťažšou zo strát, malo pred sebou celý život.

Môj jediný syn by mal v tomto roku  osemnásť rokov. Nedožil sa ich. Obraciam sa na vás ako  matka dieťaťa, ktoré zomrelo v dôsledku závažnej chyby lekárky v slovenskej nemocnici. Už bezmála štyri roky zúfalo bojujeme za spravodlivosť. Je zložité kráčať deň za dňom životom s vedomím, že vaše dieťa mohlo žiť – a nie je tu už s vami len kvôli závažnej chybe niekoho. Zrejme väčšina z vás ste rodičmi – a viete si predstaviť, aká bolestná by bola pre Vás strata vášho vlastného dieťaťa.

Poukazujem týmto otvoreným listom na neúnosnú situáciu, ktorá je v prístupe voči obetiam pochybení lekárov na Slovensku, a to nielen z hľadiska zdravotníkov, súdneho systému, ale aj celej spoločnosti. Obraciam sa na Vás s výzvou, aby ste ako experti venovali pozornosť situácii obetí pochybení lekárov, a pomohli ju odborne systémovo riešiť. Iste, chybu môže spraviť každý z nás, v akejkoľvek činnosti, aj v medicíne. Ale človek musí za každú svoju chybu čestne niesť aj dôsledky. A chyba lekára s následkom smrti pacienta má závažný dopad nielen na neho samotného, ale i na jeho blízkych. Je to chyba so závažnými dopadmi na obete, a nevratná. Dopady tejto chyby na Slovensku sú v súčasnosti podstatne nižšie pre samotného páchateľa, ako pre jeho obete.

Zaslala som vo veci otvorený list ministerke spravodlivosti JUDr. Lucii Žitňanskej – aj som ho medializovala. A na vás, poslancov všetkých poslaneckých klubov NR SR,sa obraciam s výzvou, aby ste predkladaný vládny návrh zákona nepodporili, aby tento návrh bol odborne upravený a pri schválení mal nediskriminačný charakter.

Prosím, interpelujte ministerku spravodlivosti SR, nech verejne vysvetlí aký je rozdiel medzi tým, ak niekto zabije Vaše dieťa úmyselne, a ak ho zabije neúmyselne? Výsledok je v oboch prípadoch rovnaký – Vaše dieťa je mŕtve. Len štát Vám neposkytne žiadnu materiálnu pomoc, lebo páchateľ „nemal úmysel“… Vládny návrh zákona totiž priznáva právo na odškodnenie len obetiam násilných a úmyselných trestných činov, pri ktorých došlo ku poškodeniu zdravia alebo ku smrti obete. Interpelujte preto, prosím, ministerku spravodlivosti SR s otázkou, z akého dôvodu ňou predkladaná právna úprava pomoc štátu redukuje odškodnenie len pre obete násilných a úmyselných trestných činov? Tie ostatné obete si takú pomoc štátu podľa nej nezaslúžia? Alebo ju nepotrebujú? A prečo nerieši zákon situáciu obetí, ktoré sa nimi stali do účinnosti tohto zákona?

Pritom podotýkam, že obetí neúmyselných a nedbanlivostných trestných činov je podstatne viac ako obetí tých úmyselných a násilných trestných činov – t. j. ministerka spravodlivosti SR vo vládnom návrhu zákona o pomoci obetiam navrhuje diskriminovať veľkú skupinu občanov Slovenska. A rovnako aj škoda, ktorá zasiahne obeť neúmyselného trestného činu či prečinu, môže byť podstatne väčšia, ako škoda obete násilného či úmyselného trestného činu – porovnajte si úmyselnú facku, urážku, či zničenie auta s neúmyselným zabitím jediného syna.

Zároveň týmto verejne upozorňujem, že mne a mojej rodine ako obetiam zo strany Slovenskej republiky nebola poskytnutá bezplatná právna pomoc, ani iná primeraná pomoc (pretože strčiť ľuďom v situácii závažnej depresie a traumy pri výsluchu na polícii do ruky letáčik o možnosti vyhľadať odbornú pomoc psychológa skutočne za primeranú pomoc nepokladám), a to napriek skutočnosti, že už od novembra 2015 mala Slovenská republika vo vzťahu ku obetiam povinnosť konať v intenciách európskej legislatívy. Napriek mojim opakovaným písomným upozorneniam príslušným inštitúciám na Slovensku, vrátane Ministerstva spravodlivosti SR, sa tak doteraz nestalo.

Neprajem nikomu z vás, ctené poslankyne a poslanci, aby ste zažili podobnú situáciu ako obete pochybení lekárov, je to príliš bolestná situácia. Pre pochopenie toho utrpenia, ktoré obete lekárskych pochybení podstupujú v SR na ceste za spravodlivosťou, vám to preto stručne popíšem, v čom je z môjho pohľadu problém v legislatíve SR. Nejde totiž len o zákon o pomoci obetiam, ale aj o Trestný zákon, ktorý vytvára na Slovensku nespravodlivo diskriminačnú situáciu v slovenskom súdnom systéme pre obete v porovnaní s postavením páchateľa.

1. Páchateľ alebo jeho právnik – jeho obhajca – je o všetkých úkonoch upovedomený a aktívne sa ich zúčastňuje, štát mu poskytuje práv dávať otázky znalcovi, svedkovi, poškodenému. Ale obeť ani jej právnik také právo nemá, dokonca ani nie je upovedomovaný o výsluchu svedkov, znalcov, a podobne. Prečo nie je priznané rovnaké právo právnikovi obete ako právnikovi páchateľa?

Azda majú v ponímaní Slovenskej republiky ľudské práva len páchatelia trestných činov, a nie aj ich obete???!!

2. Odporúčam vám, ,aby ste si pozreli, paškvil, ktorý Ministerstvo spravodlivosti SR na svojej stránke (https://www.minv.sk/?info_pre_poskodeneho_TC vydáva za informáciu pre poškodeného. Vážne si myslíte, že v oblasti práva nevzdelaní občania Slovenska, navyše v situácii ťažkej psychickej nepohody, toto môžu reálne pochopiť, a môžeme to hodnotiť ako pre nich primeranú informáciu zo strany štátu? 
3. Namietam nerovnosť postavenia obete v súdnom slovenskom systéme vo vzťahu ku právam páchateľa. V situácii trestného stíhania, ktoré sa v prípade pochybenia lekára začína na návrh prokurátora, nemá obeť právo opravného prostriedku vo vzťahu ku rozsudku – t. j. nemôže sa odvolať, ak s rozsudkom voči páchateľovi nesúhlasí. V konečnom dôsledku to pre nás, obete pochybení lekárov, znamená, že štát si svoj diel riešenia veci s páchateľom uzavrie, ale vyčlenením obete, nepriznaním jej práva sa podieľať rovnocenne v trestnom konaní, ju stavia do zúfalej pozície, aby si s páchateľom svoj diel riešenia veci vyrovnala sama. Prečo v slovenskom súdnictve nie je obeť priamym účastníkom konania, a tým štát berie obeti v prípade nesúhlasu s rozsudkom pre páchateľa i právo voči nemu namietať?
4. Poukazujem na skutočnosť, že obete pochybení lekárov by jednoznačne mali mať právo na neverejný proces – v našom prípade v trestnom konaní sudca zamietol našu žiadosť, aby nebol umožnený prístup verejnosti – a mňa doslova psychicky nivočilo, že pojednávania sa zúčastňovali cudzí ľudia. Ak štát umožňuje mafiánom, vrahom, ekonomickým podvodníkom právo na neverejné procesy, prečo ho upiera obetiam pochybení lekárov, ktorým tým spôsobuje sekundárnu traumatizáciu?
5. Zároveň vám dávam do pozornosti, že Slovenská republika obete pochybení lekárov vystavuje vyššie spomenutými aj ďalšími postupmi opakovanej retraumatizácii, a tým aj prehlbovaniu ich ujmy. Vzhľadom k tomu, že štát nerieši tieto problémy v praxi, umožňuje tým závažnú sekundárnu viktimizáciu obetí, a z môjho pohľadu ide o systémové týranie obetí pochybení lekárov. Zároveň Slovenská republika vystavuje štát riziku súdnych sporov a finančných strát štátu v dôsledku toho. Prečo namiesto primeranej pomoci, ktoré vyspelé krajiny obetiam poskytujú, Slovenská republika dlhodobo umožňuje ich systémové týranie a sekundárnu viktimizáciu?

V prístupe k obetiam pochybení lekárov na Slovensku existuje celý rad problémov, preto vám priblížim aspoň pár slovami situáciu, akej sme boli vystavení ja a moja rodina

• od spôsobu, akým sa doručujú písomnosti občanovi (nám napríklad vyšetrovateľ opakovane doručoval písomnosti v piatok, pritom na odvolanie sa máte len tri kalendárne dni, uzavieranie spisu robil napriek nášmu nesúhlasu a skutočnosti PN manžela, s riadne doručeným dokladom o tom vyšetrovateľ podvečer pred prvým Štedrým dňom po smrti nášho dieťaťa, 23.12. popoludní o 15,00 – viete si predstaviť,aké boli naše Vianoce? Domnievate sa, označí toto medzinárodný súd za korektné zo strany Slovenskej republiky?),
• cez prístup lekárky, ktorá pochybila, v našom prípade doteraz sa sama neospravedlnila, ani nepriznala svoju chybu, hoci je už právoplatne odsúdená na úrovni Najvyššieho súdu, nesnažila sa aspoň zmierniť dopady svojho konania (ako by ste sa cítili v situácii matky, pri vyhlásení právnika páchateľky, že ona nášmu synovi len zmenila kvalitu života, a on mohol „žiť“ na prístrojoch?),
• aj obdobný prístup žalovanej nemocnice (pričom do dnešného dňa minister zdravotníctva SR nepodnikol kroky na ochranu občanov – aby do získania odborného postoja ku zo strany UDZS SR preukázanej chybe v prípade lekárskeho pochybenia bol v nemocnici bezodkladne nariadený odborný štátny dohľad, pretože nemocnica s neodborným postojom ku vlastnej chybe môže chybu zopakovať a zaviniť smrť ďalšieho dieťaťa),
• vyjadrenia právnika nemocnice v rámci súdneho pojednávania, že máme ešte tri zdravé dcéry, či že život s postihnutým dieťaťom je záťažou (o tom, ako sa nás takéto výroky dotýkajú svedčí aj skutočnosť našich reakcií bezprostredne v rámci súdneho pojednávania. Takéto konštatovania pokladám za diskriminačné voči osobám s postihnutím. A mimochodom existuje bezpočet odborných štúdií o intenzite a špecifickosti puta rodiča s postihnutým dieťaťom.),
• neodborný a eticky nekorektný prístup sudcu, ktorý retraumatizuje obete pochybení lekárov (v našom prípade pri vyhlasovaní prvého rozsudku sudca označil smrť nášho jediného syna ako „nepríjemnosť“ – ako by ste sa cítili na našom mieste? A mimochodom, sudca vyniesol vtedy rozsudok, že je za smrť nášho dieťaťa vinná nemocnica, ale nie dotyčná lekárka – nuž, uvážte sami kvalitu takéhoto rozsudku – kto asi by v nemocnici mal byť vinníkom – upratovačka, kuchárka, alebo vrátnička?). A tiež nevzal v rozsudku do úvahy nielen závažnosť pochybenia lekárky, ale ani situáciu, že náš syn bol dieťa, navyše dieťa so zdravotným postihnutím, t. j. dvojnásobne mimoriadne zraniteľná obeť. Ibaže mne ako matke dieťaťa štát vzal právo namietať voči rozsudku pre lekárku, ktorú nebol pre ňu v jej životnej situácii žiadnym trestom, a nemal ani prevenčný charakter pre iných potenciálnych páchateľov, čo by každý rozsudok mať mal).

Vážené poslankyne a poslanci, nemám možnosť predniesť tieto moje slová verejne na pôde Národnej rady Slovenskej republiky, preto ich vyjadrujem týmto otvoreným listom. Nie je v poriadku, ak páchateľ má preukázateľne viac práv ako obeť, čo sa v slovenskom právnom poriadku v súčasnosti deje už prostredníctvom platného Trestného zákona. A už vonkoncom nie je v poriadku, ak slovenská vláda svojim návrhom zákona o pomoci obetiam v skutočnosti prehlbuje traumatizáciu veľkej skupiny obetí neposkytnutím primeranej a potrebnej pomoci, zavádza do skupiny obetí diskrimináciu. V právnom štáte sú také veci neprípustné.

Preto vás vyzývam, aby ste nepodporili vládny návrh zákona o pomoci obetiam v aktuálnom znení.

Žiadam vás, aby ste do pôsobnosti navrhovaného zákona z hľadiska odškodnenia zahrnuli aj obete neúmyselných  a nedbanlivostných trestných činov, prečinov.

Žiadam vás tiež, aby ste do úpravy návrhu zákona vložili doplnenie, že tento zákon musí poskytovať účinnú a potrebnú pomoc všetkým obetiam, a to aj tým, ktoré sa stali v SR obeťami pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona.

Vážené poslankyne a poslanci, obraciam sa na vás týmto svojim otvoreným listom a verím, že mi naň poskytnete aj písomné vyjadrenie vášho poslaneckého klubu.

Ďakujem zároveň vášmu poslaneckému klubu za prípadnú pomoc vo veci v mene seba, mojej rodiny, aj všetkých obetí neúmyselných a nedbanlivostných trestných činov  na Slovensku.

S úctou

Elena Ištvánová                                                                     Predná Hora, 20.9.2017