Ranným šerom sa nieslo temné ručanie jeleňov. Jeden sa ozýval zo vzdialených lesov na Hutou, druhý mu odpovedal mohutne na neďalekom svahu. Ich hlasy zneli ako orchester v pokojnom tichu. Jesenie sa. Už je to tak…
A tak dnes o jeseni, a o kadečom ďalšom, s ňou pre mňa spojenom…
Jesenie sa…
V tichom ráno si to človek uvedomuje zreteľne. Kráčať k autobusu v čoraz šerejšom ráne je na jednej strane pripomienka blížiacej sa zimy (a tú ja nemám rada), na druhej strane však cesta do práce nestráca nič na svojej zázračnosti – aj keď mi už nehladia vlasy slnečné lúče a svet sa nekúpe v ich lesku a nie je zeleno-zelený v tisícich odtieňoch.
Teraz mi vkĺzla do srdca fontánka – svieti šerom rozprávkovo nežná, čarovne sfarbená. Už je príliš tma na cestu pod kopec neosvetlenou cestou, takže chodievam k autobusu len k liečebni. Z diaľky neprehliadnuteľná, tajomná fontána, žiari striebristo ružovkastým svetlom a ťahá ma k nej ako nočného motýľa za svetlom. Nie, nedá sa jej čaro dokonale opísať, a nie, nedá sa to ani odfotiť, najmä nie mojim mobilom. Voda v nej žblnkoce, spieva tichú pieseň rána. A ligoce sa v tisícerých dúhových kvapkách, keď padá nadol v malom vodopáde späť na hladinu. Je taká zázračne krehká, a pritom silná – ako naše sny – trbliece sa a láka nás.
Ach, áno, toto je jedna z vecí, ktorú na Prednej Hore milujem – to tesné objatie prírody. Vždy som ho mala rada. Aj keď teraz, po smrti môjho syna, je to ako chodenie po črepinách spomienok.
A druhou vecou, ktorá je na Prednej Hore prekrásna, to sú lesy. Jeseň ich rozmarne popretiera zlatisto – červeno v tooooľkých odtieňoch, že ani neveríte, že by ich toľko mohlo existovať. Ja jeseň milujem, moc a moc – najkrajšie obdobie roka je to pre mňa. Na mnoho ľudí pôsobí jeseň depresívne, pripomínajú si odlet vtákov, ukladanie hmyzu na zimný spánok, opadanie listov, aj dlhý súmrak a husté jesenné hmly. Mne tá jej občas zahmlená tvár neprekáža, aj to je súčasť jesene, tak ako súčasťou života je i občasný smútok. A vynahrádza mi to jej priezračnosť horizontov, rozprávková farebnosť lesov, pomaly padajúce lístie zo stromov.
Neskutočne ma fascinuje neustále sa jeseňou meniaca tvár krajiny. Každé ročné obdobie má aj svoju vôňu, ja tú jesennú sladkasto – pokojnú a zároveň krásne pochabú vôňu milujem. Áno, je to tak. Jeseň je najpochabejším zo všetkých ročných období, poskytuje nekonečno možností. Kým zima je ľadovo chladná, jar sa nedočkavo rozbieha a leto monotónne páli, jeseň je prekrásna svojim bohatstvom tvárí, mnohorozmernosťou – je v nej žiarivo preslnené babie leto, pavúčik-pútniček sa vznáša ponad striebristé kráľovstvo bodliakov. Je v nej aj filozofický pokoj, listy padajúce v tichu a pri ich pozorovaní sa spolustávame tichom a pokojom i my. Len tak sedieť, a dívať sa, a na nič nemyslieť… Žeby bolo šťastie v nemyslení na nič? Hm, ja by som tak vydržala sedieť a pozorovať listy chvíľu, no určite by som nemeditovala týmto spôsobom celé hodiny. Sedávali sme tak v parku s Maroškom, pozorovali sme zlatnúci javor a jeho padajúce listy pri našej obľúbenej lavičke. Alebo sme sedeli v lístí, šuchotali ním, zasýpali sme sa listami. Aj posledné fotografie, ktoré mám s Maroším, sú tie jesenné, z jedného nášho nedeľného predpoludnia v parku. Tak sme to doma striedali – v sobotu som varila ja, preto s ním dopoludnia chodil s Maroškom von manžel, a v nedeľu ja, lebo nedeľný obed varil u nás doma vždy môj muž. Krásne sme sa v tieto predpoludnia s Maroškom bláznili. Ja som skrátka veľké dieťa, a tak som po celý život žila. Nepoznám slovo nuda, to veru nie je v mojom slovníku. Pravdaže, a práve z toho jesenného predpoludnia je i tá titulná fotka v mojom blogu.
Filozofický kontext jesene…
Podaktorých ľudí zrejme na jeseni desí aj jej symbolický podtext – bilancovanie, zbieranie plodov – užitočnosť a zmysluplnosť ich života. Som rada, že som žila v prírode, nikdy ma nelákalo mesto – som človek hôr, domova a rodiny, to sú tri moje veľké životné priority a korene. Keby žil môj syn, k šťastiu by mi nič nechýbalo. Nie že by som mala všetko, na čo si pomyslím, ale nič z toho, čo nemám, by mi nechýbalo. Aj tak možno definovať šťastie, myslím si.
Pravdaže, mohli by filozofovať o tom, čo šťastie je. A podaktorí by so mnou v definovaní šťastia nesúhlasili, lebo si ho podmieňujú kadečím.
Hm, ale o šťastí, presnejšie moju úvahu o tom, čo šťastie je alebo nie je, vám napíšem až zajtra.
Záverom…
Včera som bola posledný večer doma, pred cestou na konferenciu a výcvik. Užívala som si ho. Škoda, že všetko v tej našej cestovacej skupine RA-BA sa vrhá práve opačným smerom, ako by som potrebovala – vo štvrtok putujú z BB do RA, v nedeľu z RA do BA. Moje cestovateľské smerovanie by sa malo právom volať „proti prúdu“…
A to nechcite vedieť, ako by sa mala volať moja najnovšia farba vlasov – som ako vták fénix, je to tá najčervenšia červená, akú som kedy videla. Hm, hm, hm – nuž, každý chce nejako zažiariť na konferencii – niekto inteligenciou, iný farbou vlasov… (to žartujem, pravdaže, aby som si trochu zdvihla náladu, lebo už v tejto chvíli mi chýba domov. V skutočnosti netúžim zažiariť vôbec. A mám zaujímavú prácu o neosobnej agresii učiteľov).
Elena Revúca, 20.9.2017