Chladný vzduch jesenného rána sa zrážal v chumáčikoch hmly, bielobielej, nežne páperovej. Listy zlietali zo stromov ako sťahovaví vtáci, unikajúci pred zimou do teplej náruče zeme. Postupne sa ranným brieždením slnečné lúče šírili ponad obzor, žiarivo sa smejúc prichádzajúcemu dňu. Trblietavá rosa na steblách trávy, v hrejivej slnečnej záplave postupne mizla.
Na kameni vedľa šípového kríka sedela víla vážka, červené šípky na ňom svietili do diaľky. Dívala sa zádumčivo na prašnú lesnú cestu, ktorá sa vlnila k obzoru.
„Keď sa pozeráme na svet, naše oči na to nestačia. Vo chvíľach, keď sme smutní, alebo keď nás niečo trápi, nám ten pravý pohľad pomôže vykročiť ďalej. Čo v tej chvíli mení náš pohľad?
Dnes každý z obrázkov ukrýva odkaz mojej rozprávky – jediný a ten istý, spoločný. Možno ho dokážete vidieť sami – a možno nie. Ukrytý odkaz pomenujem zajtra.
Elena Predná Hora, 2.10.2017
P.S.: Obrázky sú moje, predvčerajšie.