Autor fotografií: elena istvanova
V skorom letnom predpoludní, prežiarenom žiarivými slnečnými lúčmi, sa vznášal ponad lúku krehký farebný motýľ. Zľahka poletoval z kvetu na kvet, podchvíľou na niektorý z nich zosadol, a po chvíli oddychu znovu letel ďalej.
Vzduch voňal opojne sladko. Oblaky pokojne plávali nebom. Víla vážka sedela na slnkom prehriatom kameni pri šípovom kríku, a zádumčivo sledovala, ako z neho podchvíľou opŕchol lupeň divej ruže. Sýtoružové lupene sa vznášali pomaly vzduchom, dopadali na trávu a vytvárali postupne okolo kameňa celistvú ružovú plochu.
„No tak sa dívajte, dobre sa dívajte, sledujte so mnou let motýľa“ povedala víla vážka, ovievala sa ružovým lupienkom. „Možno budete veci vidieť naozaj, a možno nie. Netreba k tomu veľa, stačí sa len poriadne pozerať. “
Dívala sa chvíľu zamyslene na motýľa, ktorý v tej chvíli zlietol na černicový ker, plný snehobielych kvetov.
„Aha, pozrite, motýľ práve mávol krídlami, to stačí,“ zašepkala víla vážka s pobaveným úsmevom. „tak, teraz už vidíte a viete všetko. Alebo nie? Ukrytý odkaz pomenujem nabudúce.“
Elena Revúca, 12.10.2017
Autor fotografií: elena istvanova