Víla vážka sa dívala do slnka. Jeho zlatisté lúče sa prepletali pomedzi konáre stromov, vytvárali na prašnej poľnej ceste tenučké vodopády svetla.
Na kraji cesty svah klesal prudko nadol a otváral v záplave kríkov výhľad doširoka – doďaleka. Tiahol sa k horizontu nežne modrastými kopcami, ktoré kontrastovali so záplavou zlatistozelenohnedastých farieb, ktorými jeseň pretrela lesy. Kopce rozplývajúce sa v šedomodrastom opare pôsobili až neskutočne, svojou snovou krásou lákali pohľad aj srdce.
„Ach, je to čarokrásne, je to skutočne čarokrásne“ povedala tichučko víla vážka. „Láka to vzlietnuť do diaľky, vzlietnuť, alebo kráčať k tým vzdialeným horizontom slnkom prežiareným lesom.“
Ticho stála na úbočí, dívala sa so zasneným úsmevom do diaľky dlho, dlho.
„Len tak ísť, stále dopredu ísť. Slnko je veľký čarodejník, skrášli svet, rozžiari čosi v našej duši“ povedala a na tvári jej zažiaril úsmev.
Potom ticho dodala: „Hej, sú dni, keď hovoríme o slnku… Hm, čo všetko o ňom povieme?“
Elena Predná Hora, 17.10.2017
P. S.: Áno, fotografie sú moje.