Víla vážka sa tichučko smiala. Jej smiech znel ako strieborné zvončeky, ľahko a radostne sa niesol podvečernou lúkou.
Stromy na okraji lúky ticho šumeli vo vetre. Utíchal spev vtákov. Nebo temnelo, striebristé hviezdy žiarili s nástupom tmy čoraz jasnejšie. Bolo ich veľa, tak veľa, rozprestierali sa v nekonečne vesmíru od veľkých svetelných bodov, až po malé, zrakom takmer nezachytiteľné zrniečka.
„Dívajte sa, dívajte sa. Ako svätojánske mušky, ako malé svätojánske mušky žiaria tie hviezdy“ usmievala sa natešene víla vážka.
Pozerala sa chvíľu ticho na hviezdy, trblietajúce sa v nočnej temnote, chvíľu na svätojánske mušky, poletujúce ponad lúku ako živé hviezdičky.
„Vážne si myslíte, že tie drobné svetielka nočnej oblohy sú obrovské svety? Oveľa, oveľa väčšie ako svätojánske mušky? A že aj mesiac je velikánsky svet, a nielen žiarivý krúžok na oblohe? Prečo tomu veríte? Ako to viete? Vidíte to?
Hm, tak prečo potom neveríte na zázraky?“
Elena Predná Hora, 23.10.2017
P.S.:: foto Elena Ištvánová