Vietor rozvieval semienka púpav.
Vznášali sa na malých bielych padáčikoch, nežné a krehké. Odvážne zdolávali prelet lúkou, vietor ich roznášal všetkými smermi. Chvíľu leteli, chvíľu pozvoľna klesali, až nakoniec pristáli na zemi. Usádzali sa na rozličných miestach, blízko i ďaleko, aby z nich vyrástli silné púpavy.
Víla vážka pozorovala malých statočných púpavových letcov, a pritom sa zasnene usmievala. Pri pohľade na nich videla, ako sa jej milovaná lúka na jar rozžiari záplavou žiarivo žltých kvetov.
Vstala a nazbierala za hrsť odkvitnutých púpav s huňatými hlávkami, plnými semienok. Našpúlila pery a fúúúú, fúúúúú – pobiehajúc radostne rozfukovala púpavové padáčiky všade, všade, celou lúkou, aj do tých najzapadlejších kútov. Vietor jej pritom strapatil krátke medené vlasy, a ona sa rozosmiala tichučkým smiechom, akoby sa rozzvonili strieborné zvončeky.
„Ach, pravdaže, vietor, veď ja viem, že patrím vzduchu. Toto je predsa moje pravé meno. Veru, ja ho nevyslovím, aj keď nie som ako Martinko Klingáč, to veru nie. Hm, nie každý porozumie teraz mojim slovám, veď ani nie sú pre každého. Vyžaduje si to byť ozajstný. A jedine ten ma naozaj vidí, jedine ten moje pravé meno nájde v tejto hádanke. A práve on jediný aj pochopí, prečo je také dôležité povedať moje pravé meno práve v tejto chvíli…“
Elena 28.10.2017
P.S:: Dnes foto nie je moje, je stiahnuté z: https://pixabay.com/en/back-light-dandelion-sun-nature-1701549/