Sila človeka podľa mňa nespočíva v jeho svaloch, ani v jeho rozume, či v jeho sebaovládaní. Je v tom, nakoľko sa u neho prejavuje ľudská zrelosť – t. j. „silné vlastnosti“ – pokora, úcta a vďačnosť. Sú nevšedné – nehrajú sa na výnimočnosť, čo v dnešnej dobe samých výnimočných a jedinečných je už vzácnosť. Možno preto, že sa spájajú s našou ozajstnou dospelosťou, ku ktorej sa nám tak ťažko ide. Sprevádzajú nás životom deň za dňom.
A tak dnes uvažujem o pokore, úcte a vďačnosti, o ich nevšednosti, aj o ich každodennosti…
Pokora, úcta a vďačnosť…
Kedy vidíme v živote najviac? Na kolenách. Zdola.
Úprimne sa snažím ísť k pokore, úcte a vďačnosti. Postupne, krôčik po krôčiku, na kolenách. Nepotrebujem ich kvôli pocitu, že som silná – pomáhajú mi uvedomiť si moju slabosť. Niekedy mi to ide viac, inokedy menej – je to cesta na celý život. Začať ich vidieť, nechať ich do seba pomaly vrastať…
To je všetko.
Pokora…
Oblohou leteli oblaky, boli tak nízko. Hnali sa nad bratislavskou autobuskou s vetrom, ktorý divo rozkýval dopravné značky pri ceste, dokonca aj semafor, a rozmetával vzduchom drobné skalky, ktoré bolestivo pichali. Od rána som z tej predpovede orkánu bola v nepohode (zaviaznuť cestou z Blavy na Červenej Skale ani v lete počas dňa nie je nič príjemné, ale ísť potme, v zime a v sprievode víchrice tých cca 10 km domov do hôr pešo s dvomi taškami a notebookom by bol skutočne neopakovateľný zážitok).
Toľko k orkánu, tomu šialenému vetru, ktorý sa včera hnal Slovenskom.
Pravdu povediac – za šialenú som poobede na bratislavskej autobuske mohla skôr byť ja. Čakajúc na Regiojet do BB som sa v tom vetre vyzliekla do trička, naň som prehodila len obľúbenú červenú károvanú košeľu (ešte kovbojský klobúk mi chýbal, ale pokojne by som si ho dala, ja milujem trampský štýl oblečenia).
Vietor, môj starý kamarát, dáva mi pocit slobody a voľnosti – moc mi to jeho divoké pofukovanie včera pomohlo. Slzy mi viseli na vlásku, odkedy som ráno na facebooku videla meninovo (pani advokátka, pravdaže nehovorím kto mal meniny, len mi je z toho práve pred Všechsvätými dvojnásobne bolestne). Počas čakania na bus som volala s mojou najmladšou, Jazmínkou, správa o dopoludňajšej náhlej smrti mamy jej kamaráta, rovesníka a nášho suseda mnou otriasla. Myslela som na jej rodinu, teraz kvôli Maroškovej smrti neskutočne precíťujem straty iných. Stála som tam a vravela som si – „pokojne, dievča, slnko svieti, nebom plávajú oblaky, nie je koniec sveta“. Tak som nakoniec neplakala.
Úcta…
Cestou počasie besnelo, zažili sme ten orkán pri Nitre, aj neskutočné sneženie od Brezna. Huňaté vločky snehu bláznivo leteli v divom vetre, rýchlo pokrývali krajinu popri ceste. Potom u nás doma vločky snehu padali tak ticho a nežne, že by som sa pokojne bola šla poprechádzať tmou a len tak žasnúť. Napriek únave, hej – toto by pochopil asi málokto – som skrátka pochabo romantická duša.
Správy o orkáne priniesli neradostnú bilanciu škôd i úmrtí. Sily prírody boli rozpútané naplno. Jediné, čo môžeme robiť, je s úctou pred nimi skloniť hlavu.
Vďačnosť…
Fúkal včera popoludní bratislavskou autobuskou ten silný vietor. Ľudia sa naň sústredili. Ja nie – slnko svietilo, nastavovala som tvár jeho lúčom. Vtedy mi to došlo, čo nás také situácie učia…
Záverom…
Veď hej, ešte je čo povedať o téme. Ale čas rána pokročil, možno dopoviem večer…
Elena Predná Hora, 30.10.2017