Tretí blog k téme pokory, úcty a vďačnosti, ktorým túto tému uzavriem.
Pravdu povediac, je to taký tzv. odpútavací blog, ľahko písaný, tému mám preštudovanú a premyslenú (keďže to dávam do knihy, ktorú som ešte stále nedopísala). Odpútavací je tento blog preto, že dnes som bola na pohrebe a rozhodne mi to nespravilo dobre, a tak potrebujem presmerovať myšlienky na chvíľu inam. A tiež je odpútavací preto, že popri ňom píšem aj blog na zajtra, a pri tom o ľahkosti ťažko hovoriť, veď uvidíte.
Takže, ako je to s pravou láskou?
Myslím, že to skutočne je dopracovanie sa k tomu najvyššiemu levelu, ak máte partnera „ozajstného“ a vzťah je vzájomne podporujúci – napísala som včera.
No hra nás nepustí na tento level, kým nie je dostatok bodov, t. j. kým chýba dostatočná zrelosť oboch partnerov. A paradoxne je z nich menej zrelý práve ten, kto sa cíti viac zrelý – je to taká pasca v hre, posunieme sa vyššie, keď si povieme, že viac sa potrebujeme meniť my sami a začneme so zmenou od seba. Ten princíp je v podstate jednoduchý, keď mu naozaj porozumieme – nezrelosť priťahuje len nezrelosť. Ak jeden z partnerov smeruje ku životnej múdrosti a zrelosti, „ozajstnie“, potom sa ich cesty rozchádzajú, lebo každý je niekde inde.
Predstava o tom, že máme viac dvojplameňov, je omyl…
Ako dvojplameň by mal byť podľa môjho názoru označovaný len partner z tej najlepšej verzie života, lebo len tam dokážu partneri budovať niečo presahujúce ich samých, vykonávať SLUŽBU, spoločné silné a zmysluplné poslanie. Nesprávna predstava vychádza z nepochopenia toho, že keď stretnete pravého partnera, prestanete vnútorne hľadať ďalej. Aj keď navonok samozrejme ešte človek blúdi, ak je voči sebe úprimný, tak v hĺbke srdca už vie presne, čo chce. Neúprimnosť a blúdenie súvisí s tým, že „veci sa neskladajú“.
Veci sa neskladajú…
Niekedy uvažujeme netrpezlivo o tom, kedy sa náš život konečne posunie k ničomu dobrému, možno k tej najlepšej verzii. Závisí to pritom od nás samých – správny čas v živote znamená, že sme na dostatočnej úrovni pokorní, dôverujúci veciam vyšším ako my sami, aj vďační. Čím viac sme pokorní, úprimne dôverujúci veciam vyšším ako sme my, a čím viac vďaky v živote cítime, tým rýchlejšie dochádzame k tým pravým vzťahom. Takže namiesto hľadania pravého partnera potrebujeme hľadať svoju pokoru, úctu a vďačnosť. Je to teda presne naopak, ako by sme mysleli, že stretneme toho pravého partnera a potom rastieme – najskôr musíme získať dostatočnú zrelosť, tým sa vytvorí silné pole zmeny. Preto sa aj hovorí, že partner nie je polovicou z nás, ale celkom (t. j. sami už sme dostatočne zrelí a úplní, preto nepotrebujeme, aby partner robil našu druhú polovicu, ale bol ako celok). Určite je jednoduchšie pobiehať od partnera ku partnerovi (ktorýže bude ten pravý?) – ale rozhodne účinnejšie je stať sa úprimne pokorným, plným úcty a hlboko vďačným.
Všetko nám potom Zámer sveta poskladá okamžite úplne sám do tej najlepšej verzie nášho života.
Zámer sveta…
Jasné, Zámer sveta nám ukáže veľmi jasne, kam nás smeruje, ak nastoľujeme túto otázku. Nepoznám nič zreteľnejšie vysporiadavajúce minulosť, aj napomáhajúce budúcnosti, ako sú rodinné konštelácie. Aby človek mohol vykročiť, musí uzavrieť minulosť, a dívať sa na budúcnosť. Dalo by sa o tom veľa písať, hodne zaujímavého, ale nie teraz – prezradím vám, čo ma tak rozhodilo, v blogu zajtra.
Veci sa nám v živote skladajú, je len dôležité byť trpezlivý.
Mňa to fascinuje zakaždým, veci k budúcnosti sa mi tak zmysluplne znovu a znovu skladajú, môj obrovský projekt sa ma drží, peniaze ma objímajú. Dieliky skladačky sa pozvoľna dopĺňajú do zmysluplného celku. A ja sa na to všetko váhavo dívam, ako vo sne.
Záverom…
Pokora, úcta a vďačnosť…
Cítite tú hĺbku a šírku, ktorú do našich životov vnášajú?
Elena Predná Hora 31.10.2017