Môžeme si klamať a falošne sa utešovať, že nás sa to netýka, nám sa to predsa nikdy nestane, ak má niekto rakovinu. Veď nie každý ju dostane. Nie každému sa narodí postihnuté dieťa. Nie každému sa rodičia rozvedú. Nie každému sa stane manželka alkoholikom. Nie každého vyhodia z práce. Nie každému ukradnú auto. Nie každému dieťa vyletí z vysokej školy. Nie každému sa stane brat bezdomovcom. Nie každému zhorí dom. Nie každému …
Je mnoho takých vecí, ktoré sa stanú „nie každému“.
Ibaže je čosi, čo pozná dôverne v živote naozaj každý z nás. Straty. A práve o stratách budem hovoriť teraz.
Straty v našich životoch…
O stratách je celý náš život – niektoré zo strát sú menej dôležité, iné závažné. Stratiť môžeme kadečo – blízkeho, prácu, zdravie, dôveru iných, svoje ideály, sny, nádej… A hej, pravdaže, niektoré straty v skutočnosti nie sú stratami – stratou človeka, ktorý sa na partnerstvo či lásku len hrá – jednoznačne viac získavame ako strácame.
Niektoré straty sú reálne a viditeľné – zomiera blízky človek, prichádzame o zdravie, strácame prácu. Iné straty sú neviditeľné, prichádzame o niečo pre nás významné ešte skôr, ako to máme – kde sú sny, ktoré sme stratili…
Niekedy žijeme po dlhý čas bez veľkých strát – vtedy tie menšie prehliadame, zvládame ich akosi samozrejmo, ako súčasť života. Potom prichádza „čas veľkých strát“, straty sa kopia. Akoby život povedal – „no a je čas na ďalšiu lekciu“.
Na straty sa môžeme pozrieť podrobnejšie. Môžeme si nakresliť svoju životnú krivku strát, a aj životnú krivku toho, čo sme v živote získali, čím sme prešli, na čo sme hrdí, a za čo sme vďační životu. Ak tie dve krivky potom prekryjeme, môžeme vidieť, ako nás straty posunuli –nielen niekam ďalej, ale hlavne niekam inam.
Naše straty a spoločnosť…
Spoločnosť sa tvári, akoby sme sa museli „pustiť straty“, aby sme sa posunuli ďalej. Ja si to nemyslím. Stretávame sa s tým, že „žiaľ“ sa onálepkuje ako „príliš dlhý“ a ten, kto smúti „tak dlho“ ako „prebývajúci v minulosti“ a „málo pozitívne mysliaci“. Presviedčajú nás, že všetko raz stratíme, a preto sa netreba na nič hlboko viazať.
Podľa mňa má spoločnosť strach čeliť smrti a čeliť bolesti, preto to unikajúce správanie, ktoré by najradšej povysávalo do poslednej smietky stopy po všetkom ťažkom do piatich minút. Žijeme prirýchlo, prirýchlo na zraniteľnosť, vnímavosť, silné putá – a smrť moderná spoločnosť zamkla do nemocníc, z ktorých by sme mali vykročiť ako pozostalí už s úsmevom na tvári.
Rozumieme stratám…?
Stratu zažíva v živote každý z nás. Odborníci hovoria, že najťažšou zo životných strát je strata vlastného dieťaťa. A ja tomu už dnes rozumiem…
Tieto slová boli začiatkom mojej záverečnej reči na minulom súdnom pojednávaní pred rozsudkom.
Poznám tú najťažšiu zo strát. Napriek tomu sa nebojím vytvárať silné putá, aj keď to znamená bolesť v prípade straty. Nebojím sa spomienok, sprevádzajú ma. Straty nás učia, už viem k akému poslaniu ma Zámer sveta smeruje – je to projekt obrovský a zmysluplný – no ja sa bez zaváhania vzdám všetkého, ak by tu bol môj syn.
Záverom…
Spomienky dnes víria v našich hlavách. Tie najkrajšie, čím všetkým nás naši blízki – na ktorých dnes spomíname – obohatili, zmenili náš život a nás samých, čo všetko sme sa vďaka nim naučili, čo sme spolu prežili…
Plamienok sviečky žiari, tak ako láska k nim v našich srdciach.
Blízki, ktorí zomreli, nikdy neodídu úplne, nesieme ich hlboko, hlboko, hlboko v našich srdciach. Sú navždy „členmi nášho klubu“…
Ľudia zomierajú, puto lásky s nimi zostáva – veď preto je Láska najsilnejšou silou vesmíru…
Elena Predná Hora, 1.11.2017