Čas – tichá zástava snov veje nad hlavami.
Na ceste za šťastím kráčame svorne sami,
do kroku vyje nám pod maskou kopa ziel,
a my sa tvárime, že máme správny cieľ.
„Máte už banány, netreba na ne rad“
v snahe nás ohlúpiť zasyčí na nás had,
„v obchodoch kopia sa, tak ako mandarínky“.
A my len kráčame – poslušní, malilinkí,
tak ako oviec stádo, skláňame k zemi hlavu,
zmätene ideme uprostred toho davu,
nevieme prečo a nevieme kam,
neradno sa ozvať, zostaneš sám,
treba len ísť, treba sa báť,
zabudnúť na sny, poslušne stáť,
poroby roky valia sa dňami,
na ceste k pravde sme zostali sami,
láska a spravodlivosť zmizli zas kamsi,
ideály veľké za klobúk dám si.
Načo sa pýtať a načo čakať,
otroci majú len poslušne makať,
závody v zbrojení rozbiehať treba,
čo tam, že dôchodca nemá na chleba,
len hlas tej správnej strane dať treba.
A nevidieť budúcnosť, nevidieť seba…
Čas spolu so snami uniká od nás,
budúcnosť visí jak na krku povraz,
s medovým motúzom falošní bratia,
keď sa naň lapíme, tak úsmev stratia.
November kráča k nám, blíži sa zima,
A my si vravíme – „ach, je nám príma“.
Do kroku vyje nám pod maskou kopa ziel,
a my sa tvárime, že máme správny cieľ.
Máme ten správny cieľ???
Nuž, ja cieľu, za ktorým teraz kráčame, neverím. Som presvedčená, že nie je správny, že sme sa na tej ceste za pravdou, láskou, a spravodlivosťou riadne zamotali. A ak som v roku 2014 verila, že ľudia dostanú rozum, zbavia sa falošných prorokov a ilúzií,
http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2014/10/22/sedim-v-spravnom-vlaku-alias-novembrenie/
tak teraz už tomu neverím.
Slepé, slepé stádo…
Preto len záverom ticho kladiem otázku
http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2014/11/03/sedemnasty/
November sedemnásty znovu k nám prichádza.
Srdce chce zaspomínať, rozum ma odrádza.
Poskočiť od radosti vám opäť žiada sa?
Alebo ticho odpľuť a skríknuť „dofrasa“?
Elena Predná Hora, 16.11.2017