Vízie, predstavy, plány… Áno, áno, ušľachtilé ideály vždy viedli tento svet dopredu. Nuž, dnes bude, ako vidíte, reč o dvojrýchlostnej Európe. A o tom, kde sme my v nej.
Európska cesta…
Vízie, sny… Niekedy aj ilúzie. Vlastne, obávam sa, že to tak bolo v dejinách ľudstva dosť často. Vidno výsledky.
A podobne je to aj v našich vlastných dejinách – na ceste životom. Držíme sa niečoho, a niekedy si až prineskoro uvedomíme, že to nielenže nie je naša pravá cesta, ktorou nás vedie naša Duša, ale nie je to ani to, čo naozaj v hĺbke srdca chceme. A vtedy pochopíme, že to bol len náš vlastný strach, ktorý nás tak hlboko odklonil od správneho smeru.
Aj víziu Európy posilňuje taký strach – uvedomujete si to v tých proeurópsky ladených hlasoch, počujete to v nich? Je to presne ako v nefungujúcom vzťahu.
Čo nás drží v takom vzťahu?
A tak európsky vzťah prehodnoťme prizmou tohto pohľadu. „Na večné časy a nikdy inak“ sa u nás sprofanovalo – a teraz od nás chcú, aby sme „zakotvili pevne v európskom zväzku“. Nuž, to isté, len inými slovami. Iste, je prirodzené chcieť niekam patriť, ale do rovnocenného spolku, nie do situácie zneužívania. Hra na rovnocenný spolok, hra na vysokorýchlostnú skupinu, v ktorej budeme aj my, keď budeme robiť, čo treba – ako inak…
Zdravosti vzťahu nesvedčí ani náš prístup k EÚ, ktorý do nás vbíjajú podaktorí naši politici – že nemôžeme odchádzať, veď od EÚ dostávame eurofondy (nie že by som pripomínala, kto si buduje vzťah tak, že si dáva platiť – ale určite na to nezabúdajte). A pritom na druhej strane – nie sme tí, kto sa stará o Európu ako záchranca, ale pôžičky na to, aby sme požičiavali iným krajinám, rozhodne nie sú vizitkou vzťahu zdravého. Kto by bol pre nich smetiskom predraženého nekvalitného tovaru – ak nie my? Aj strach tam víri, ani nie tak hlboko pod povrchom skrytý – „čo by s nami bolo, ak by sme zostali sami?“ Kým by sme sa stali?
Naša skvelá budúcnosť…
Kým môžeme byť, my Slováci?
Nie, nepredvádzam vám moju kariéru predpovedačky budúcnosti. Aj keď – na rovinu – ako intuitívec veľa vecí cítim. A vykladanie kariet robím už len sebe, aj to iba výnimočne, lebo to ho robím viem, ale nechcem. Som v tom pridobrá. A k tomu súcitná, čo nie je dobrá kombinácia. Našťastie, dokážem odkráčať od toho, čo mi ubližuje, život ma to naučil – a pokladám to za veľké umenie, dôjsť k takému bodu svojej sily a zrelosti.
Kým môžeme byť? Národom, ktorý sa v rámci „európskych a všeľudských hodnôt“ pridá ku akceptovaniu „tretieho pohlavia“? Národom, ktorý zavrhne sociálne hodnoty – a zavedie sulíkovskú víziu jednotnej dávky (pri ktorej si budú podaktorí vyplachovať svedomie predstavou, že tým chudobným zaistíme jedno teplé jedlo denne a prístrešok na prespatie? Národom, ktorý bude prijímať migrantov hlava – nehlava podľa pokynu Bruselu? Ktorý zrazu z V4 vidí V3, lebo my už sme náhle kdesi inde… Cudzími žoldniermi a skládkou potravinového a výrobkového odpadu pre „vyspelých spolubratov“?
Alebo národom, ktorý chce udržať kontinuitu národného, našich krvou písaných dejín, dedičstva predkov? Národom, ktorý dokáže realizovať vlastné predstavy, a nielen skákať pod cudzou taktovkou? Národom, ktorý si uvedomuje silu tradičných hodnôt, význam rodiny a viery v budúcnosť národa, hrdo sa k nim hlási?
Kým to naozaj chceme byť?
Nie sme všetci v Európe rovnakí…
O potravinách a ďalších výrobkoch pre občanov niektorých krajín a niektorých krajín v Európe sa už toho popísalo dosť. Ibaže len popísalo.
A ja sa verejne pýtam, prečo za nekalé obchodné praktiky tento štát nezažaloval v mene svojich občanov všetky tie nadnárodné monopoly na európsky súd?
Drahí občania, váš premiér je právnik, mal by mať jasno v tom, že takéto situácie sa neriešia prebalením menej kvalitných potravín do iných obalov a ich predajov za cenu európsku, či dokonca viac ako európsku. Neriešia sa ani vykladaním v televízii v rozhovore samého so sebou. Tie isté výrobky sú u nás drahšie ako „na západe“ pri podstatne nižších platoch. Komu vyhovuje z nás robiť žobrácku kolóniu?
Ako ich riešiť? Nuž, v ťažkých chvíľach si uvedomíme silu vzťahu, pretože je o súdržnosti. Alebo si uvedomíme, že treba ísť niekam inam, kde naozaj vybudujeme vzťah. A podobne je to s krajinou. Vo chvíľach, ako je táto – kedy dvojaká kvalita potravín hnevá občanov viacerých krajín – by som ja ako premiér neváhala spraviť radikálny a ostrý krok voči takýmto okrádačom. Pravdaže, ja hej, lebo ja nehrám a ani neakceptujem od iných žiadne hry. Som priamy a otvorený človek, takže by som nebola i členom V4, dušujúcim sa svojim občanom, že žiadni migranti u nás nemajú miesto, i verným nasledovačom bruselského rozdeľovníka. Preto by som si taký krok mohla dovoliť, a aj by som ho neváhala spraviť. Odpoveď, prečo naozaj radikálne a účinné kroky nerobí náš premiér (navyše v situácii, kedy by získal podporu a ocenenie ostatných, „s dvojakosťou“ nespokojných krajín) si dajte sami.
Pouvažujte, prečo asi.
Dajme sa dokopy my-občania ako spotrebitelia, keď táto vláda nie je schopná hájiť rázne naše záujmy. Spojme sa s kvalitnými právnikmi a zažalujme „dodávačov našskej kvality“ na európsky súd.
Kedy bude dvojrýchlostná Európa, o ktorej Fico sníva…
Túto otázku som nastolila v názve môjho blogu – a aj na ňu odpoviem. Preboha, ľudia, dvojrýchlostná Európa tu už je, úplne od začiatku.
Od chvíle, kedy sme nemali rovnaké pravidlá pre všetky „rovnocenné členské krajiny“. V situácii, kedy sme si museli požičať, aby sme požičali to, čo nám nikdy nevrátia. V situácii, kedy sa premiér štátu vysmieva do tváre svojim vlastným občanom – tvári sa ako bojovník proti migrácii, a pritom Slovensko, migrantov prijíma. Nestačí vám to, že medzi krajinami, proti ktorým sú zvažované sankcie, Slovensko nefiguruje?
Zásadnou otázkou nie je, kedy už dvojrýchlostná Európa bude, ale kedy už nebude…
Elena Predná Hora, 17,11,2017