Nielen slnečné lúče nám rozžiaria svet. Aj úsmev, humor je takým hrejivým svetielkom. O jeho mieste v našom živote bude dnešný blog.
Sú v mojom srdci…
Tí ľudia, plní hrejivého humoru, putujú svetom ako malé slniečka. Dokážu rozjasniť deň, vniesť do neho pohodu, vliať nádej. Vyvolajú nežný úsmev, alebo rozosmejú.
Podaktorí z nich našťastie aj kadečo napísali – a tak sa možno smiať znovu a znovu – pri takej Betty Mc Donnaldovej, Šmídovej trilógii, či mnohých ďalších „srdcovkách z našich poličiek“.
Úplne najlepšie je, ak máme bytostne radostné ladenie hlboko v sebe. Ja si cielene udržujem vnútornú radostnosť, a som moc rada, že ju podedili aj moje deti.
A tak kráčame životom s humorom ruka v ruke. Niečo sme o tom už aj popísali ja aj Kika v tomto blogu. A teraz…
O jednom včasnom ráne …
Skoré novembrové ráno – kdeže je ešte do svitania. Mrazivý vzduch vo svetle lámp iskrí tisícimi drobnými trblietkami. Kráčať prednohorským ránom znamená kráčať temnotou, lebo vysvetielkovaný poriadne je len areál liečebne. A tak si cestu k busu – keď chodievame s mojou najstaršou už obe do práce do mesta – rozžiarime aspoň humorom. Ja som pohoďák – mám rada radostnú a pohodovú atmosféru, bola som ochotná kvôli nej robiť v živote veľa – také chvíle si moc vážim. A Kikin humor milujem.
Ako to u nás vyzerá?
Takže jedno minulotýždňové mrazivé skoré ráno, moja rozopnutá vetrovka, cviklovo fialový šál povieva vo vetre. „Ach, ach, ešte veru nie je taká zima, aby som si musela zapínať vetrovku“ zaševelila som pobavene kdesi pod druhou zákrutou cesty, brániac šál pred nenechavými rukami vetra.
„No jasné“ povedalo dieťa pomaly (a ja som už vedela, že ma chytila, už som to vedela). „Ach, ešte nie je taká zima, aby som si musela zapínať vetrovku, povedala – hm, hm, bude to pekný epitaf. “
Humor máme skrátka hlboko pod kožou.
Ach, áno, humor a tá jeho sladko korenistá chuť…
Pri písaní blogu doblúdilo najstaršie dieťa ku mne, že v telke pôjde Útek z väzenia – že či si to nepozrieme, veď raz sa nám to môže zísť. Keďže som zaujate písala, zabrala som len úsmevom a nepozorným odkývaním, že mne sa to pozerať nechce – pritvrdila – „no práve ty by si si to mala pozrieť, pri tom tvojom varení…“
To ma už rozosmialo naozaj naplno (a nie, rozhodne nevarím tak zle) – nuž, ale človek nikdy nevie, kedy sa mu také znalosti zídu, raz si ten film určite pozriem…
Záverom…
Hm, hm, hm. Nejaký rýchly rozstrel. Nie, žiadne otázky.
No dobre – prezradím vám do tretice, čo ma dnes rozosmialo (veselilo ma tým moje najstaršie dieťa ako inak, čítalo mi úvodné venovania autorov v knihách) – moc a moc sa mi páčilo jedno z tých venovaní
„Všetko, čo nie je uložené, bude stratené“. (záverečná obrazovka Nintendo)
Elena Predná Hora, 18.11.2017
P.S.: No dobre, dnes vás cielene veselím. Ale poviem vám, zasa nie je dobré ukladať všetko…