Začínal deň. Drobnučká jarná tráva, osviežená nočným dažďom, sa v skorom ráno sviežo rozzelenala. Vzduch sladko rozvoniaval kvetmi skorej jari, prvosienkami, ich hlávky sa otvárali k slnku pomedzi trávu, derúcu sa dychtivo zo zeme. Láskavé lúče jarou ožívajúceho slnka mávali svetu priateľsky na pozdrav. Vietor zanášal ich vôňu až k lesu. Tam, pod listom papradia, tíško spala víla vážka.
Zabudnutá kvapka dažďa, ktorú vietor ešte nedosušil v hrejivom ráne, spadla z papradiny a roztrieštila sa na drobučké kúsky. Niekoľko z nich dopadlo na spiacu vílu vážku. „Och, čo sa deje“ ospalo zašepkala, otvorila oči. Usmiala sa pri pohľade na slnkom zaliatu lúku, posadila sa, utierala si z tváre úlomky dažďovej kvapky.
„Máme na výber, vždy“ rozosmiala sa.
Kráčala odvážne vlhkým machom, aj rašiacou trávou, až došla ku šípovému kríku, usadila sa na kameni, pokojne a s úsmevom. Slnko hodilo zopár lúčov – premočené okraje sukne jej nimi vyhladilo dosucha. Víla vážka chvíľu pozorovala ranný život lúky – včelu zbierajúcu peľ, poletujúce motýle, ruch mraveniska, vtáčika pasujúceho sa s vetvičkou pri budovaní hniezda v korune šípového kríku. Vyliezla na šípovú vetvu, pomohla vtáčikovi vetvičku upevniť na hniezde a spokojne sa vrátila na kameň.
„Ach, áno, svet je úžasný, máme sa navzájom radi“ povedala víla vážka pobavene.
Elena Predná Hora, 19.11.2017