Je to rozhodne veľkolepá vec v živote, niekomu veriť. Alebo vôbec veriť v niečo, však? Pokiaľ teda práve neveríme na mimozemšťanov, ktorí nás napadnú príletom zo svetelné stáročia vzdialenej planéty – a nezačneme realizovať preventívne opatrenia na obranu proti nim.
Hej, dnes o tom, komu veríme – a či by sme mali. Tí bystrejší už zrejme aj pochopili, koho mám dnes na rane – dozvedia sa však, že prečo…
Komu, čomu veríme…
Nech si vraví, kto chce, čo chce – bez dôvery sa žiadny vzťah neudrží. Je jedno, či je to dôvera oprávnená, spojená s reálnou dôveryhodnosťou toho, komu veríme – alebo ide o dôveru naivnú, vychádzajúcu výlučne z našich nerealistických očakávaní a ilúzií.
Sú ľudia, ktorí nenaletia len tak kadečomu, či kadekomu. A sú ľudia ako minister Kažimír, ktorí uveria dokonca aj postupnému znižovaniu nášho štátneho dlhu.
Dopoviem vám teraz k tomu, že anjelom vôbec nie je ľahké byť. Ale zato ministrom financií byť na Slovensku je zrejme úplne jednoduché – stačí použiť pár pojmov, ktorým bežný občan rozumie ešte menej ako riziku príletu mimozemšťanov zo vzdialenej galaxie – a hneď vyzeráte ako veľký odborník.
Napríklad taký termín „zníženie zadlženia Slovenska mimo sankčných pásiem dlhovej brzdy“ – to kým celé minister v televízii povie, zabudnem, čo povedal na začiatku. Spomenuté zníženie zadlženia by sa malo udiať od roku 2018, a malo by viesť ku vyrovnanému rozpočtu Slovenska v roku 2020. Podľa očakávaní ministra Kažimíra v budúcom roku by mal deficit v SR klesnúť na 0,8 percent, následne na 0,1 percent, a v roku 2020 sa už očakáva vyrovnané hospodárenie. K tomu možno už len „Halleluja“ dodať, lebo podľa mňa inak ako zázrakom sa nič také na Slovensku v roku 2020 neudeje.
V čom je majstrovstvo…
Denník Postoj v článku Dva grafy proti sloganom Petra Kažimíra z 19.11.2017 odhalil tajomstvo ministrovho ekonomického úspechu, ktorý spočíva v dvoch bodoch.
Denník Postoj spomína Scenár nezmenených politík – ide o ukazovateľ, ktorý analyzuje ako by dopadol rozpočet, keby vláda do neho nezasahovala (t. j. míňalo by sa len podľa nastavených pravidiel, míňalo by sa tam, kde vždy, dávky i dôchodky by sa navyšovali podľa zákona). V tom prípade by sme mali vyrovnaný rozpočet už budúci rok. V skutočnosti plánujú polmiliardový deficit. Ale keďže vláda do rozpočtu zasahovala, dopadlo to tak, že odhadované príjmy síce vzrástli o takmer 2 miliardy eur, ale aj odhadovaný deficit sa navýšil o štvrť miliardy.
A pravdaže – len za minulý rok nás obsluha štátneho dlhu stála 1,18 miliardy eur, čo v prepočte na obyvateľa znamená ročne 216 eur.
Márnosť, tomu hovorím ekonomické úspechy našej sociálnej vlády. Švejk by mal z takej vlády radosť, alebo by možno nad takým hospodárením zaplakal???!!.
Záverom…
Nemám rada klamstvá, naozaj ich nemám rada.
Preto vám i v blogu vždy hovorím pravdu, aj keď niekedy vyzerá dosť neuveriteľne – ako keď som vyhlásila, že Švejk je už dlho môj veľký vzor. Hm, to veru je.
Alebo tiež, keď som písala o najkrajšom komplimente, ktorý som v živote dostala – bol od Kiky, mojej najstaršej dcéry, pár rokov dozadu. Zverejnila ho v úvode ku svojej záverečnej práci na PSLG v komparácii diel Osudy dobrého vojaka Švejka a Gogoľovej knihy Mŕtve duše (neverili by ste, aké geniálne prepojenia majú tie dva diela navzájom, a aj tí dvaja spisovatelia – moje dieťa ich našlo toooľkooooo). Ten spomenutý môj najkrajší kompliment od dcéry znel “Prezradím vám tajomstvo – Švejk mi pripomína moju mamu…“
( pre neveriacich a tých, ktorí chcú vidieť originál výroku, prikladám link
http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2016/06/26/ako-vanok-4-na-bazovu-notu/ )
A teraz vám prezradím ten kompliment úplne celý, Kika v úvode tej práce dodala ešte dva slová – „A mňa.“ ).
Ach, áno, Švejk je naša krvná skupina…