Už sme skoro tam – naša cesta k tohtoročným Vianociam sa míľovými krokmi blíži k svojmu záveru, pretože už zajtra je Štedrý večer.
Hovorieva sa, že nie je dôležitý len cieľ, ale aj cesta k nemu. Nuž, pokladám to práve dnes za veľkú pravdu, aj cesta k Vianociam je podľa mňa rovnako dôležitá a krásna ako samotné Vianoce.
Aj víla vážka v jedenástom, záverečnom blogu Rozprávkovania uvažovala o ceste a tom správnom vykročení. Položila otázku „aká je tá naša správna cesta, a čo znamená naozaj ňou vykročiť?“ Dám na to teraz odpoveď.
O tom všetkom v mojom dnešnom blogu.
Cesta…
Je to slovo, ktoré vplýva na náš život veľmi intenzívne. A je mnohovýznamové, pravdaže. Hovoríme o ceste životom ako sérii životných udalostí, o ceste za nejakým cieľom, o ceste ako zmysluplnom životnom poslaní… Tí pragmatickejší hovoria o ceste z bodu A do bodu B, z domova do práce či z práce domov, ceste autom či autobusom. Ženieme sa kamsi v prúde rovnako sa ženúcich spoluhnáčov. Snílkovia môjho typu sa vo svojich úvahách zamerajú skôr na cestu krajinou v štýle putovania – ja naozaj rada putujem krajinou z nohy na nohu, vnímam ju a rozprávam sa s ňou srdcom.
Krásnu myšlienku o ceste má vo svojej knihe Nesmrtelnost Kundera. Odlišuje „cestu“ ako prepojenie bodov A a B, pri nej sama cesta je len prepojením týchto bodov a nemá sama osebe žiadny zmysel. Znehodnocuje priestor, stáva sa iba prekážkou priestoru a času. A odlišuje „cestu“, ktorá je naplnená zmyslom v každom okamihu (Česi majú pekný odlišujúci výraz „silnice“ a „cesta“, u nás je skôr to prvé ponímanie „cesta“, to druhé podľa mňa predstavuje slovo „púť“). Kundera hovorí, že silnice nahrádzajú postupne cesty, že cesta (tá v zmysle púte) je chválou priestoru, každý krok na nej je zmysluplný. A tiež, že sa cesty skôr ako z krajiny stratili z ľudskej duše. Že ľudia prestali túžiť chodiť po vlastných nohách a tešiť sa z toho. A že aj svoj život ľudia začali vidieť ako „cestu“, a nie ako „púť“, merajú ho ako čiaru od bodu k bodu, udalosťami, úspechmi, hodnosťami a funkciami…
Plne s týmito jeho myšlienkami súhlasím. Mne víri slovo „cesta“ v zmysle životnej púte i zmysluplného poslania hlavou už dlhší čas. Kým žil Maroško, nijako som neuvažovala o tom, akou cestou ísť. Riešili sme rôzne problémy, no nehľadala som žiadne alternatívy svojej životnej cesty. Jednoducho sme žili život tak, ako šiel. To sa zmenilo.
Kladieme si niekedy otázku, kam sa svojou životnou cestou dostaneme – ako povedala víla vážka v Rozprávkovaní 11. Položila otázku, čo to znamená naozaj svojou cestou vykročiť. Správna odpoveď podľa mňa je, že ak máme dôveru k ceste i k sebe, dokážeme ňou naozaj vykročiť. Vykročíme, ak cestu prijmeme vo svojom srdci, pravdivo, s pokorou, bezvýhradne. Je to veľký paradox života, že sa pohneme zmysluplne dopredu práve vtedy, keď zostaneme stáť. Vtedy žijeme svoj pravdivý príbeh. Keď namiesto tvrdohlavého ťahania či tlačenia svojich vlastných predstáv a riešení hlboko skloníme hlavu a prijmeme to, čo prichádza.
Takže tak.
Prezradím vám niečo, chcete?
Aj blog je svojim spôsobom cesta. Píšem rada v tichu večera alebo skorého rána, kedy putujem svojimi myšlienkami. Moje najstaršie dieťa sa ale dnes večer usadilo pri mne v spálni na posteli. a vykladá mi kadečo, cielene ma rozptyľuje. „Už som osvietená,“ podotkla, „a aj Ty“, dodala nádejne smerom ku mne, a potom ukázala na stropné svetlo. „Aha, sme osvietené obidve.“
Sľúbila som vám niečo prezradiť – no dobre. Aj to úvodné „Už sme skoro tam…“ bolo jej. Rada sa koincidenčne hrám, tak Kika vybrala vetu náhodne z jednej z kníh, ktoré mám požičané z knižnice, aby som ňou začala dnešný blog, nuž tak. Dala som to dobre, však? – nenapadlo by vám také niečo, keby som to neprezradila.
Cesta k Vianociam…
Ach, áno, k Vianociam putujeme. Každý svojim spôsobom, a každý si v nich nájdeme to svoje. Prajem ich plné pokoja, radosti a lásky všetkým živým bytostiam.
Slán go fóill… S prianím všetkého dobrého…
Aerian, 23.12.2017