Sú také dni v živote – svieti slnko, veje vetrík, a svet je fajn. Žiarite svetlom v duši a úsmevom navonok. Poznáte, nie?
Svieži tatranský vietor povieval dnes Popradom. A tak dýchnem na vás dnešným dňom, mojim, pravdaže. A úvahou o deťoch, lebo deti, no… veď viete…
Tatry…
Silueta Tatier, úžasná v každom ročnom období, je krajinou môjho detstva. Vyrástla som pod Tatrami a mojimi žilami prúdi hrdosť na tento kraj. Som s ním celoživotne prepojená. Človek si uvedomuje monumentálnosť a veľkoleposť Tatier už z diaľky. Nepotrebujem sa štverať po tatranských bralách, stačí mi tento dôverne známy pohľad na ne.
Mali by sme si takéto miesta chrániť za všetkých síl. No pahltnosť podaktorých nemá hraníc, ryžovať bez morálnych hraníc je pre nich životným cieľom , a sú schopní ničiť kvôli nim bez zábran i takéto miesta. A k nim pokojne môžeme priradiť pseudoturistov, aj vďaka nim je tá hŕba mŕtvych kamzíkov. Nemyslím si, že turisti preceňujú svoje sily, skôr im chýba zdravý rozum a akákoľvek znalosť prírody, aj úcta k nej.
Dnes sa Tatry beleli doďaleka snehovou pokrývkou. No v Poprade bolo prekrásne, príjemne, slnečný deň nás sprevádzal. Mňa, moje dcéry Kiku a Jazmínku, stredná Svetlanka s nami nemohla kvôli pracovným povinnostiam. Môj milovaný vraní park sa pýšil trávou – bolo to fascinujúce oproti nášmu „snehovu“ (áno, my sme na PH mali sneh po celý čas, kedy Slovensko moklo dažďom – pokojne by som vám ho na dolniaky poslala). Rada by som si tam posedela aspoň chvíľu a vytešila sa tichým dialógom s ním, ale to by som tam musela byť sama. „No kto by tu sedel?“ zašomrala moja najmladšia, keď sme sa parkom vracali v časovom predstihu k busu – a tak sme šli do Kauflandu. (Ach, jaj, tam som potom vzbudila u mojich detí ďalšie pohoršenie. Bože, neviem, či vám to mám prezradiť o tom obchoďáku, hm, radšej nie.)
.
Poviem vám – čo by človek nespravil pre svoje deti?
Niekedy s nimi i na nákupy vyrazí. Uvedomujem si vzácnosť spoločného času, kým sme spolu. Dievčatá chcú nakupovať v obchoďákoch, kadejaké tie značkové predajne ich lákajú, veď to asi poznáte. Moja najmladšia skúšala rifle, a rifle, a pulóver, a rifle, po chvíli som v tom stratila prehľad. Lebo výpredaje. Mňa výpredaje v obchoďákoch nelákajú – kebyže verejne prezentujem názor na väčšinu tých ponúkaných výrobkov, určite by ma zažalovali, alebo by mi prinajmenšom dali doživotný zákaz vstupu. Našťastie tam pre moje rozveselenie bola i Kika, najstaršia dcéra, ponúkaný tovar kriticky delila na dve kategórie – pre „babky“ a pre „hm, hm, isté pracovníčky, ktoré k babkám rýmujú“. „Rada by som sa zoznámila s človekom, ktorý na seba navlečie toto“ – vyhlásila pri čižmičkách, ktoré nebudem popisovať. Nakoniec Kika predsa len objavila niečo aj pre seba – v jednej predajni teplé topánky na zimu vo výbornej výpredajovej cene 10 eur, aj krásnu bordovú mikinu.
Ja keď už chcem ísť na nákupy, tak s kamarátkou po sekáčoch – to je taký malý čas pohody, kedy porozprávame o kadečom, veľa sa smejeme, pretože som vo svojej podstate radostný človek. Pohodu vytváram, rovnakými ľuďmi sa aj obklopujem, takými svetielkami. A obvykle pri takýchto nákupoch kupujem minimum pre seba. No hej, kúpila som si dnes dymovomodrý pulóver – v obchoďáku stál 20 eur, ja ho mám od tej istej značky a v tej istej farbe zo sekáča za 50 centov – lebo i tam mali výpredaje v štýle „všetko po 50 centov“. Aj nežne maslovo béžovú blúzku som si k tomu kúpila, tá istá značka, tá istá cena.)
Ach, čo mi privial večer…
Večerné putovanie z autobusu od horárne na kopec. Bez svetiel, lebo lampy nám tu nesvietia. Isť lesom v úplnej tme je zaujímavé. Keď sme sa potom hore pri osvetielkovanej liečebni pozreli dolu schodmi, bola čiernočierna tma, odkiaľ sme prišli. Je to zvláštny kontrast – žiarivo vysvietená liečebňa, aj športové ihriská pri nej sú celé osvetlené, no obývaná Predná Hora je celá zahalená v tme. Len sporadicky je k bytovkám kde – tu svietiaca lampa. Údajne ktosi v lete presekol kábel, no koho by trápilo to opraviť? A tak je tu tma, všade okolo sa rozprestierajúca, temné lesy obklopujúce nás v tme. V takých chvíľach intenzívne cítite dych ozajstného života, oveľa viac ako v meste, podľa mňa.
Potom večer som zažila aj jeden zaujímavý telefonický rozhovor. Dozviete sa ňom viac, uverejním to zajtra.
Záverom…
Vietor pocitov z dnešného dňa teraz mnou povieva. Víria mi hlavou, ale nechcem už o nich povedať viac. Radšej ešte chvíľu budem čítať…
Elena Predná Hora, 4.1.2018
P.S.:
No tak dobre, poviem vám to celé aspoň o tom Kauflande. No načo tam púšťali moju naj… pieseň na celý obchoďák? Ja som si ju obľúbila dávnejšie, pred časom, kedy som sa musela s čímsi vysporiadať, a pri tej jedinej si teraz občas tancujem, ale neprezradím vám, ktorá to je… Pretože sny odchádzajú rýchlo. Dám to sem – tancovala som tam medzi regálmi, ale tak nenápadne, a nikto tam nebol, to len moje deti sa mrzutili. Tak. Som pochabá, čo?