Primitívi na Slovensku – diel druhý – tak by mohol znieť podnadpis tohto môjho blogu. Teraz vám poviem o jednej špinavosti, fakt hnusnej. Komu sa stala – a o čo šlo? No veď hej, vrátim sa k môjmu telefonátu, ktorý som včera v mojom blogu Vietor v nás… spomenula. Myslím, že i vás z toho riadne oveje.
Keď už som dnes ohnivý drak, kým plamene stlmím, dám to, čo mnou odvčera lomcuje ako vietor búrlivák.
A hej, v tomto blogu poviem aj pár slov o vetre v nás, ako vidíte z úvodu. Aj o tom, prečo vietor milujem.
Symbolika vetra…
No tak, prezraďte – aký vietor sa vo vás v tejto chvíli preháňa? Vánok, svieži vietor, víchor? Čo vám symbolizuje vietor? A aký máte vzťah k vetru – máte radi vietor? Som dnes ale zvedavá, však?
Niektorí ľudia vietor nemusia. Strapatí vlasy, odfukuje kadečo, pripadá im nepríjemný. Hej, vietor býva šibal. Ja ho milujem, pravdaže, nie práve v podobe víchrice, ale v takej bežnej, pre život znesiteľnej podobe ho naozaj milujem.
Mne vietor pripomína slobodu a voľnosť – a to sú moje vodnárske hodnoty. Sloboda ale nie je v mojom ponímaní bezhraničné robenie toho, čo chcem – tak ju podľa mňa chápu len nezrelí egoisti. Je to prevzatie záväzkov života, riadenie sa hlasom nie toho, čo sa má, ale vlastného svedomia. A pravdaže, pozorné načúvanie jeho hlasu, aby ho neprehlušilo naše Ego, naša pýcha, naša zameranosť na seba. Lebo to sú tie veci, ktoré nás v skutočnosti robia neslobodnými. A neslobodou je i závislosť – alkohol a drogy sú kolíkmi na ceste k neslobode, príliš veľa ľudí sa cestou nimi vykolíkovanou pohybuje. Potom im vietor odvieva sny o slobode kamsi do nenávratna… Buďte úprimní sami k sebe – viete si predstaviť, ako prežívate oslavu, sviatky, že s čistou hlavou vítate Nový rok? Veď sa hovorí, že ako na Nový rok, tak po celý rok. A čo riešenie svojho životného problému bez alkoholu – zvládate to? Kadečo ťažké nám prichádza do života. V takýchto situáciách by nás mal sprevádzať možno anjel strážny, aj náš zdravý rozum, pravdaže, rozhodne nie žiadne umelé látky.
Tornádo…
Viete si predstaviť, že niekto zaviní smrť vášho dieťaťa, a potom vás ešte ďalej šikanuje a prenasleduje? Toto zažíva rodina Sebinka, ktorý zomrel ako trojročný v nitrianskej nemocnici, ako potvrdilo šetrenie ÚDZS SR – stalo sa tak chybou zdravotníkov.
ÁNO, o Sebíkovi som písala opakovane v mojom blogu – o jeho prípade, o hrobčeku, ktorý mu ktosi bez akýchkoľvek morálnych zábran opakovane ničí. A ešte rodina bola vystavená aj útokom na sociálnych sieťach.
Nevedela som, čo sa im práve deje. Kajkin (Sebíkovej starej mamy) telefonát ma šokoval. Krucinál, fakt som pre to včera plakala. Presne toto sme po Maroškovej smrti zažili aj my, s istým diskutérom Karolom. Aj v blogu som o tom kedysi písala. V našom prípade polícia dostala od topiek.sk aj číslo IP, no údajne nedokázala stotožniť to číslo s konkrétnym páchateľom. Hádam za počítač zodpovedá jeho majiteľ, nie?
Čo za primitívi to žijú medzi nami? Zabiť niekomu dieťa – a potom ho ešte špiniť a nivočiť… Ak sa vám to zdá pritiahnuté za vlasy, prečítajte si článok Rodina mŕtveho Sebinka (†3) zažíva jednu ranu za druhou: Útočila na nich žena, od ktorej by to nikto nečakal! Je na stránke o Sebinkovi, priniesol ho aj denník Nový čas 30.12.2017.
Teraz vyšetrovanie orgánov činných v trestnom konaní v Sebíkovom prípade ukázalo, že – ako uvádza spomenutý článok v Novom Čase – útoky plné zloby a nepravdy má na svedomí Katarína, dcéra istej zdravotnej sestry z oddelenia, kde ku pochybeniu došlo. Je neuveriteľné, že páchateľka sama pracovala na Linke pre ženy zažívajúce násilie ako poradkyňa. Po zistení, že je páchateľkou týchto brutálnych útokov, ju z tej práce okamžite prepustili. Ale medzitým stihla naubližovať už beztak ťažko celoživotne traumatizovanej rodine.
No dobre, teraz zmiernime dračie plamene i silu vetra…
Vietor na svitaní…
Občas načúvam vetru na svitaní. Už dlho som to tak robievala – mala som nočnú prácu, písanie, popri mojej dennej práci (pred časom som to zabalila, teda takmer úplne, už len sporadicky nejakú prácu vezmem).
Pravdaže, najviac milujem vietor na svitaní v lese. Vychádzajúce slnko, žiarivé, plné radostnej energie a nádeje, a vietor, ovievajúci mi tvár. Zapadajúce slnko odhalí hviezdy nočnej oblohy, no je také ťažké, unavené, preto mám radšej svitanie, ako západ slnka. Pretože, keď slnko vychádza, mám pocit, že môj syn je blízko mňa, a že svet je krásne miesto. V tej chvíli tomu verím, áno…
Záverom…
Hej, prezradím vám ešte niečo, Vietor milujem i preto, že svojim neviditeľným dychom sprevádza kamsi do diaľky oblaky. Tie moc milujem. A i nás tak ženie kamsi svojim neviditeľným dychom Osud. Cítim v ňom tie neviditeľné sily, ktoré nás vedú kamsi im známou cestou. Ale o tom viac nabudúce…
Elena 5.1.2018 Predná Hora
.