Život prináša kadečo.
No, niekedy to býva veru poriadna víchrica, zrejme to poznáte tiež. Každý z nás občas zažíva deň – blbec, niekedy aj dlhšie obdobie nepohody, či až zásadnú zmenu života – životné zemetrasenie. Nikto z nás nie je uchránený pred bolesťou, neúspechom, sklamaním, stratou…
Takže plním sľub z blogu Vietor, ktorý vanie 4. – Vietor v nás… – dnes pouvažujem o tom vetre Osudu.
Vietor Osudu…
Hm, niekedy nás ovieva vánok, inokedy nami lomcuje víchrica, a občas nás nesie uragán.
Bolo by to jednoduché, kebyže máme kdesi osud napísaný (to vraj aj je), a že si ho vieme kdesi na začiatku života prečítať, však? Ako román. Ibaže my ho nemáme prečítať, ale žiť.
A možno je aj dobre, že nevieme, lebo ktovie či by sme po prečítaní mali odvahu ho potom ako svoj životný scenár aj uskutočniť a ísť k tomu, čo by sme nevedeli zmeniť. Hm, zrejme ja by som robila všetko možné aj nemožné, aby sa v mojom živote nestali veci tak, ako sa stali. Presnejšie, aby nezomrel môj syn – ostatné by som s pokorou prijala a prežila. Ale môj syn mi chýba bolestne, najviac na svete, chýba mi tá hlboká blízkosť – vlastne niet nikoho, ktorý by mi mohol chýbať tak ako on.
Ja viem, každý z nás má svoje ťažké chvíle, zranenia, straty, uvedomujem si aj bolesť iných – ako silný empatik nie som voči nej slepá. Prekonáva každý z nás raz za čas nejaké krkolomné úseky na svojej ceste – nemyslím si, že práve moja bolesť je najväčšia na svete, a súcitím preto úprimne s inými.
Vždy to má nejaký dôvod, vždy nás to niekam vedie…
Osud chce, aby sme sa mu nechali viesť.
Je to o dôvere? Je to o pokore? Je to o životnej múdrosti?
Možno z každého trochu, vlastne z každého hodne. Dôležité je ísť smerom, aký nám Osud ukazuje. Je to ako v tej rozprávke o Nemovi – „plávaj, plávaj, stále plávaj…“
(Ach, jasné, milujem ten výrok rybičky Nema z rovnomennej rozprávky – toľkokrát som ju so synom videla. Mali sme i plyšovú rybku Nema, ibaže Maroška neočaril až tak ako Scooby. S tým aj spával – nosil ho so sebou v ruke všade, všade, všade – na prechádzky, do vane, i do bazéniku pod bytovku. Môj synček – keď zomrel bol odo mňa už o hlavu vyšší. Nemo mi ho vždy pripomenie).
No poďme k téme. Vietor Osudu je naozaj o tom „stále plávaj“…
Cesta…
Niekedy nás na ceste brzdí náš strach, inokedy naše nepochopenie toho, že Zámer sveta to s nami vždy myslí dobre. Ukáže sa nám to až po dlhšej dobe, keď s dôverou kráčame cestou, ktorá sa pred nami otvára…
Rozumiem, že Osud mení veci vždy pre naše dobro, musíme dôverovať zmene.
Že čo nad tým dnes dumám?
Prezradím? Prichádza mi do života akási zmena. Prijala som svoje životné poslanie, nechala som čas plynúť, som pripravená do toho veľkého projektu vykročiť. Ale to prichádzajúce je niečo iné, hoci akosi to bude s mojim ďalším smerovaním súvisieť. Cítim to už asi tri dni, som veľký intuitívec.
A dnes v noci som mala sen – od synovej smrti si nepamätám sny, len štyri za celé tie roky, zakaždým zvláštne. Je to pre mňa výnimočné. Motala som sa v tom sne pomedzi paneláky, ulicami, nevedela som kam idem. Potom som šla popri veľmi hlbokej priekope, točila sa mi hlava, ale už som vedela, kam idem. No a teraz mi napadlo, že to bolo presne ako môj život. Nakoniec som bola v čakárni na akejsi stanici, bol tam chlapec s hŕbou kníh. Nepredával ich, mala som si vybrať jednu, ktorú mi daruje. Zvláštny pocit hlbokého prepojenia, každým slovom viac sa stával mojou súčasťou.
Nejaká prekvapujúca zmena, som z toho nepokojná. Čo mi chce priviať vietor Osudu? Hm, bude to skúška mojej dôvery v Zámer sveta?
Záverom…
Ticho sneží za oknom. Vločky snehu poletujú nežne, pomaly smerujú k zemi. Občas sa niektorá spochabí, letí chaoticky do boku, či kamsi späť nahor, no nakoniec vždy nájdu ten správny smer a svoje správne miesto, pokryjú zem.
Možno aj my sme ako tie snehové vločky…
Elena Predná Hora, 14.1.2018