Poviem vám, je neľahké v niektoré dni veriť legende o slnku.
Hej, to bol jeden môj okamih rána. Temná mrholiaca obloha cestou k busu zjavne napĺňala predpovede počasia, ktoré nám sľubovali zamračený deň. I ranným svitaním ma už mestom cestou do práce sprevádzajúca šedastá obloha to neúprosne potvrdzovala.
Nuž ale tam kdesi za mrakmi je slnko, a my ho môžeme cítiť, ak sa správne dívame – hovorila som si v duchu. Moc som sa potrebovala v tej chvíli o tom uistiť. Vlastne odvčera sa o tom potrebujem uisťovať. A predstavte si, práve vtedy sa slnko spoza mrakov vynorilo, náhle a nečakane, na chvíľu zažiarilo, a opäť sa skrylo za tmavošedý oblak. Teraz už však s určitosťou viem, že tam je. Je tam kdesi, za mrakmi.
Ani v tejto chvíli nevidieť slnko, prečo by aj – za oknom sa rozprestiera tma noci. Vrátila som sa, tak ako včera, z práce len večer. A ešte čosi je tak, ako včera – niečo vo mne ticho narieka. Odvčera, neustále.
Na zahnanie únavy je čas na pár myšlienok…
Slnko za mrakmi…
Že prečo o tom dumám práve teraz? Naskladali sa také správy, facebook ma dnes nimi zasypal – 31.1. 2018, je 1-ročné výročie smrti trojročného Sebinka, ktorý zomrel vinou lekárov. Rodina organizuje svätú omšu v kostole u Františkánov v Nitre. Pritom na Pacientskych kauzách už žalostí ďalšia mama kvôli smrti svojho dvojročného Kubka, zomrel v dolnokubínskej nemocnici.
Veď hej, ja viem, zlé veci sa stávajú každý deň komusi – niekoho okradnú, niekto havaruje – ako dopravca, čo mi dnes mal doručiť knihy. Niekomu zomrie blízky. Ale boj obetí lekárskych pochybení je nielen o smútku – poznám dôverne tú cestu, a viem, čím všetkým budú musieť tie rodiny prechádzať. Všetky tie nečestnosti pri vyšetrovaní a súdnom riešení smrti ich detí, tá nekonečná cesta bolesti, ten hlboký pocit znechutenia z tohto štátu, ktorý sa voči obetiam pochybení lekárov správa nečestne. A hlúpe reči kadejakých primitívov. No hej, mne je ešte stále zle kvôli včerajšku. Nad niektorými hlúposťami a hlupákmi človek mykne plecom, lebo so svojou hlúposťou musia žiť hlavne oni sami – ale výrok istého diskutéra ako sa mám tešiť, že môj syn zomrel, lebo bol postihnutý ma neskutočne nahneval. Nie, nekopla by som ho ani v prvej chvíli, ale niečo ostré by som mu povedala. Je ozajstná tragédia mať v rodine takého človeka, ako je on.
Hnev ma prešiel, lebo hlupákom človek rozum nijako nepridá, ale smútok ma neprešiel – lebo môj syn mi neskutočne chýba, a takéto situácie bolesť obnovujú. Maroško je najdôležitejší človek môjho života, nikto mi v živote neporozumel tak ako on. Vedeli sme sa dorozumieť už pohľadom. Je medzi nami hlboké prepojenie mimo priestoru a času. Viem konštelačne, že ma ešte stráži, a obaja vieme prečo. A viem, že odíde. Som úprimne rada, že som rozviala jeho popol, aj keď je ľahšie pre smútiaceho mať urnu či hrob. Rada by som urnu mala, nosila ju so sebou všade, no takto je slobodný – a pre mňa je prvoradé jeho dobro.
Nenáhodné náhody…
Hej, je zvláštne, ako náš život sprevádzajú nenáhodné náhody. Prichádzajú k nám ako dobrí učitelia. A dobrý učiteľ sa neriadi tým, čo žiak chce, ale čo naozaj potrebuje. Pochopiť to znamená vnímať to slnko za mrakmi. Mať dôveru k tomu, že tam kdesi je, aj nádej, že sa raz spoza mrakov objaví. Lebo potom vieme, tak tervinovsky, že „strachom sa treba prebáť a bolesťou sa treba prebolieť“ a že tam, kde je najhoršie, sa nedá zastaviť, a musíme ísť ďalej, k dobrým koncom“ – lebo tam v diaľke slnko vykukne spoza mrakov, a všetko sa na dobré obráti…
A tak môžeme pevne držať v rukách nádej, a niesť ju ako svetlo, ktoré nám osvetľuje cestu.
Mňa v posledných dňoch koincidencie zo všetkých strán – v kartách i horoskopoch, aj v kadejakých situáciách – zasýpajú správami o niečom novom, čo ku mne príde samo, a čo ku mne nerozlučne patrí. Žiadnu nádej v tomto smere nenesiem, tak sa zvedavo rozhliadam, čo sa objaví? Tá Praha to asi nebude, škoda, odpoveď doteraz nemám. Ak to nevyjde, aj tak sa čím skôr rozbehnem do Čiech, alebo dotiahnem Česko na Slovensko. A možno to bude nejaký fénix, toho by som potrebovala dnes ako soľ, s rany hojacimi slzami, alebo aspoň s nejakými útešnými slovami…
Záverom…
Ach, hej, tam niekde za mrakmi určite je slnko. Viete to, však?
Elena Predná Hora, 30.1.2018