Naozaj to najkrajšie vyznanie, aké som kedy počula… Počula som ho ešte minulú stredu večer pred mojou cestou do Prahy. Aby som vás neuviedla do omylu – nepatrilo mne. Ach, ale aj tak som z neho aj teraz až tak namäkko, že dnes budeme hovoriť o kadečom, čo v nás rezonuje. A pravdaže, aj tá Praha v tom mojom „namäkko“ má svoje miesto…
Ach, to bolo krásne…
„Moc mi chýba pán profesor xxxxx, on ma naučil mať rád biológiu a veriť, že raz z nej zmaturujem…“ Ach, áno, toto vyznanie povedala študentka sexty osemročného gymnázia, moje najmladšie dieťa Jazmínka – a patrilo profesorovi, ktorý už odišiel do dôchodku.
Nuž, je to krásna vizitka človeka, ktorý zanechal stopy lásky v srdciach svojich študentov. A tak ako mama takým učiteľom hovorím nahlas Ďakujem.
Pražské reminiscencie…
Tisíce farebných úlomkov z pražského víkendu. Obvykle si v meste, do ktorého prichádzam, hľadám niečo blízke, snažím sa uchopiť dušu miesta a poľudštiť si ho.
Kostolík s parčíkom na Biskupskej ulici stal sa mojim obľúbeným bodom od začiatku, odkedy som priložila dlane k jeho múrom. Náhle som mala pocit, že práve tam mám v tej chvíli byť, a tak som v duchu dala synovi otázku, aký zmysel moja cesta tam naozaj má. Neskutočná koincidencia sa mi potom odohrala – v tej chvíli dokráčala neznáma žena a povedala, že odo mňa nič nechce, len mi má čosi povedať – vraj som zažila niečo nesmierne bolestné, a že tento rok nastáva v mojom živote obrovská úžasná zmena. Zmizla tak, ako sa zjavila, až som po chvíli pochybovala, či bola skutočná. Zvláštny zážitok po dvoch hodinách pobytu v cudzom meste.
Prijatie do už prebiehajúceho výcviku mi pripadá ako malý zázrak, vo mne i teraz rezonuje hlboká vďaka voči lektorovi Vojtovi za tú šancu. Je moc múdry, ľudský a inšpiratívny, čo pokladám u ľudí za úžasnú kombináciu. Spoznala som aj zopár skvelých ľudí v skupine. Vnútorne ma výcvikový víkend zmiatol – zvláštne veci sa mi skladajú v živote, fascinovala ma karta draka s nápisom, že všetko ide tak ako má byť a prichádza v správny čas. No veď vravím, zvláštne koincidencie mi prichádzajú. A prezradím ešte jednu vec – nedokázala som si predstaviť čosi také pevné cez priestor a čas, taký hlboký pocit bezpečia a blízkosti, aký som zažila konštelačne. Čosi to posunulo hlboko vo mne, je to hodne zvláštne…
Moja obava z ubytovania v hosteli sa ukázala ako nepodstatná, bola to príjemná skúsenosť. Pobavilo ma v ten prvý večer v rozhovore so spolubývajúcou z Ukrajiny, ako ešte veľa viem z ruštiny.
A hej, poviem vám aj o knihe, ktorú som čítala cez ten pražský víkend. Volá sa Setkáni s drakem, a je o prístupe k bolesti. Jasné, zasa drak – všetko sa to akosi spája koincidenčne. Kniha je moc zaujímavá, odlišuje bolesť a utrpenie, a hovorí o tom, ako môžeme pracovať so svojou bolesťou.
Záverom…
V tej knihe je i jedna báseň. Zdroj nie je uvedený, tak je jej autorom zrejme samotný autor knihy Masters. Ako som tak oviata z toho víkendu, tak vám ju tu dám pre radosť.
Veď mě na dno svojí bolesti. Odveď mě k předivu svého pravého jména. Veď mě, veď mě k tomu, čeho si žádáš. Odvěď mě do srdce plamene. Připravme se nyní na náš velký skok. Pojďme tam, kde i láska musí plakat.
Veď mě na dno svojí bolesti. Odveď mě k předivu svého pravého jména. Veď mě, veď mě přes stráně. Proveď mě všemi svými loučeními. Zkusme zářit pod každou svou maskou. Pojďme tam, kde má láska otevřené oči.
Veď mě na dno svojí bolesti. Odveď mě k předivu svého pravého jména. Odveď mě přímo ke svému jádru. Proveď mě svými skrytými dveřmi. Odhoďme všechny své výmluvy. Pojďme tam, kde láska už nelže.
Veď mě na dno svojí bolesti. Odveď mě k předivu svého pravého jména. Odveď mě, odveď mě za svou minulost. Zaveď mě tam, kde pretrvá jen posvátno. Pojďme tam, kde není nic, co svazuje. Žijme tam, kde porozumění není otázkou rozumu. Pojďme tam, kde láska není již slepá.
Je prekrásna, však?
Elena Predná Hora, 5.2.2018